Kantor Downtown

Teatr Polski Bydgoszcz, Poľsko, 2016
Autor: Jolanta Janiczak, Joanna Krakowska, Magda Mosiewicz, Wiktor Rubin
Réžia: Jolanta Janiczak, Joanna Krakowska, Magda Mosiewicz, Wiktor Rubin

o inscenácii

Tadeusz Kantor (1915 – 1990) patrí k najvýznamnejším tvorcom európskej divadelnej avantgardy. Vo svojich inscenáciách vytvoril špecifický divadelný jazyk, ktorý reflektoval v početných manifestoch a textoch o divadle sprevádzajúcich jeho živé javiskové produkcie. Vychádzajúc z bohatej výtvarnej tvorby a početných performancií, vnímal Kantor divadlo ako priestor inscenovania pamätí prostredníctvom hercov a bábok. V jeho divadelnom svete oživovali herci mŕtve marionety a marionety zasa variovali, deformovali či zdokonaľovali možnosti tiel hercov. Predovšetkým tento princíp, ktorý využíval a rozvíjal vo všetkých inscenáciách, sa stal typickým pre Kantorov rukopis. Spoločné jestvovanie živých a mŕtvych, spomienok a skutočnosti, minulosti a prítomnosti charakterizovalo jedinečné javiskové diela, v ktorých vytváral dramatické napätie neustály dialóg medzi prebiehajúcou divadelnou akciou a pamäťou, predovšetkým Kantorovou. Režisér a autor bol zakaždým prítomný na predstaveniach, dirigoval a vstupoval do nich, miestami sa divák posúval do roly voayera javiskových akcií, akoby určených iba pre samotného tvorcu, inokedy sa stal svedkom režijných zásahov do prebiehajúceho diela, dokončovania či vylepšovania artefaktu priamo v procese jeho predvádzania a spoludotvárania divákom. Kantorove revolučné divadelné postupy významne ovplyvnili aj americkú divadelnú avantgardu, predovšetkým po hosťovaniach inscenácií Mŕtva trieda (1975) a Wielopole, Wielopole (1980) v New Yorku. V prvej menovanej inscenácii Kantor rozohráva fragmenty zo školskej triedy, ktorej žiaci sa stratili v druhej svetovej vojne, v druhej spomienky z rodného mestečka a rodinného albumu. Osobné a lokálne sa tu stáva univerzálnym, fragmenty príbehov či obrazy zo života bezmenných hrdinov, neznámych ľudí, ktorí často neprekročili hranice vlastného mestečka, vedia zásadne vypovedať o ľudskej situácii človeka druhej polovice dvadsiateho storočia. Sto rokov od narodenia Tadeusza Kantora a tridsaťšesť rokov po predstavení  legendárnej Umarlej klasy v divadle La Mama v New Yorku dokumentujú režisér Wiktor Rubin, dramatička Jolanta Janiczak, dokumentaristka Magda Mosiewicz a teoretička a dramaturgička Joanna Krakowska súčasný stav americkej a európskej kontrakultúry. V javiskovej inštalácii, vychádzajúcej zo scénografie legendárnej Kantorovej Mŕtvej triedy, sledujeme rozhovory s tvorcami ako Lee Breuer, Linda Chapman, Ozzie Rodriguez, Lola Pashalinski, George Ferencz, Jill Godmilow či Penny Arcade. Výpovede amerických umelcov sú konfrontované s citátmi z Kantorových manifestov a monológom mladej herečky, reflektujúcim situáciu začínajúcich divadelných tvorcov. Konfrontácia týchto výpovedí poukazuje na rozdielne vnímanie umenia v európskej a americkej kultúre – Kantorovský pátos sa mieša s plebejskou podvratnosťou newyorskej scény, historickosť s ahistorickosťou, traumy z druhej svetovej vojny narážajú na traumy sociálne vylúčených a subkultúr postindustriálneho veľkomesta. Vtipne a s rešpektom na seba narážajú rozličné prístupy k umeniu, názory na angažovanosť či výlučnosť umelca, spoločenské východiská. Inscenácia dokumentuje a sprítomňuje rozdielne etapy vo vývoji západného avantgardného divadla spôsobom, akým to nemôže urobiť nijaká štúdia či filmový dokument, ukazuje rozdielne spoločenské a politické pozadie amerického a východoeurópskeho umenia, vznikajúceho v časoch studenej vojny a generujúce rôzne umelecké výstupy. Zároveň táto trpkosmiešna sonda do životov a snov hviezdnych tvorcov z okraja americkej kultúry sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dáva niekoľko odpovedí na otázku, prečo kontrakultúra, ako sme ju poznali, nie je v dnešnom globalizovanom svete možná.

Ján Šimko

„Kantor Downtown len čiastočne hovorí o chápaní Kantora v New Yorku. Táto múdra a dobre vypracovaná inscenácia neuplatnila ako tému postavenie herca. Vďaka iskriacim dialógom postáv na monitoroch spoznávame súmrak divadelnej avantgardy na Brodwayi, ktorá pred niekoľkými rokmi nakoniec úplne zanikla. Je zložité rozhodnúť, či je to pravda, diagnóza alebo len túžba starých ľudí po najkrajšom zo všetkých svetov – svete mladosti.“

Jarosław Reszka, 16. 11. 2015, Express Bydgoski, No. 267

„Ich príbehy tvoria výborne režírovaný dokument, ktorý perfektne predstavuje fenomén umelca, ale bez preháňania alebo zbytočnej mytologizácie. Často je to koláž prekvapivých spomienok a skúseností ľudí, ktorí sa, podobne ako Kantor, nebáli na javisku experimentovať, ale tvárou v tvár jeho dielam zostali naozaj ohromení. (...) Tvorcovia veľmi dobrej montáže rozhovorov si zaslúžia za svoju prácu úctu.“

Marta Leszczyńska, 16. 11. 2015, Gazeta Wyborcza Bydgoszcz

tvorcovia

realizácia: Jolanta Janiczak, Joanna Krakowska, Magda Mosiewicz, Wiktor Rubin
video spolupráca: Mikołaj Walenczykowski
asistent réžie: Hanna Gruszczyńska
špeciálni hostia: Penny Arcade, Lee Breuer, Linda Chapman, Citizen Reno, George Ferencz, Jill Godmilow, Barbara Hammer, Lola Pashalinski, Ozzie Rodriguez, Theodora Skipita- res, Thomas Walker, Sylvia Palacios Whitman
účinkujú: Grzegorz Artman, Marta Malikowska

režisér

Jolanta Janiczak (1982), absolventka psychológie na Jagellonskej univerzite v Krakove, autorka divadelných hier. Spolupracovala s Wiktorom Rubinom na viacerých inscenáciách, napr. Elementárne častice Michela Houellebecqa (2008) a Bábika Boleslawa Prusa (ocenená na festivale Divadelné konfrontácie v Opole). V roku 2014 získala prestížne ocenenie magazínu Polityka.

Joanna Krakowska (1964), divadelná historička, esejistka a redaktorka. Pracuje na Inštitúte umenia Poľskej akadémie vied a v magazíne Dialóg. Je spoluautorkou kníh Spoločnosť a pohlavie. Divadelné a nedivadelné diagnózy (2009) a Spoločnosť, pohlavie a história (2014) a autorkou monografie Mikołajska. Divadlo a Poľská ľudová republika (2011) nominovanej na viaceré literárne ocenenia.

Magdalena Mosiewicz (1967) absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte Jagellonskej univerzity v Krakove a na Katedre kinematografie Filmovej školy v Lodži. Pracovala ako novinárka a kurátorka varšavských podujatí a festivalov. Je autorkou viacerých krátkych príbehov, dokumentárnych filmov a video performancií.

Wiktor Rubin (1978), režisér, absolvent sociológie na Jagellonskej univerzite a Katedry činohernej réžie na Krakovskej divadelnej škole, študoval aj filozofiu na Jagellonskej univerzite. Debutoval v roku 2006 poľskou premiérou Mojo Mickybo Owena McCaffertyho. Odvtedy pripravil v poľských divadlách takmer 20 inscenácií. V roku 2014 získal prestížne ocenenie magazínu Polityka.

Materiály k dispozícii

Videozáznam inscenácie: áno
Texty inscenácie: SK, EN, PL

Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk