Middentity – identify.middle.eu

Medzinárodný festival Divadelná Nitra
Česká republika, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, 2007
Autor: Petr Marek (CZ), Bobo Jelčić (HR), Zoltán Balázs (HU), Agniezska Olsten (PL), David Maayan (AT), Miklós Forgács (SK), Ivana Djilas (SI)
Réžia: Petr Marek (CZ), Bobo Jelčić (HR), Zoltán Balázs (HU), Agniezska Olsten (PL), David Maayan (AT), Miklós Forgács (SK), Ivana Djilas (SI)

o inscenácii

V Európe existuje niekoľko historických a kultúrnych skúseností, z ktorých tá stredoeurópska je jednou z najťažšie pomenovateľných. Územie stredoeurópskej skúsenosti vypĺňa mnoho štátov, v ktorých žijú rozličné kultúry a hovorí sa v nich odlišnými jazykmi. No v ani jednom z nich nemáme pre túto skúsenosť pomenovanie a dokážeme ju iba veľmi približne opísať: nie podľa politických hraníc, ktoré sú často výsledkom invázií, prisvojovaní, mýtov a kompromisov, ale podľa spoločne prežitých situácií, spoločných problémov a konfliktov, spoločných pamätí, tradícií a duchovných hodnôt vôbec. Existuje veľa dôvodov, prečo pochybovať o tom, či vôbec niečo také ako Stredná Európa jestvuje.

Pochybovať o existencii všetkého vrátane a predovšetkým o existencii vlastnej patrí k výbave každého Stredoeurópana. Predstava sveta vlastná národom strednej Európy je postavená na nedôvere – predovšetkým na nedôvere voči histórii tvorenej víťazmi a dobyvateľmi. Rodina malých národov sa ocitla na odvrátenej strane dejín – medzi porazenými, obeťami a outsidermi. V eseji venovanej Strednej Európe definuje Milan Kundera malé národy ako tie, ktorých existencia môže byť v ktoromkoľvek okamihu spochybnená. Malý národ si je vedomý faktu, že môže kedykoľvek zmiznúť a ako príklad tohto životného pocitu uvádza prvý verš poľskej hymny: „Jeszcze Polska nie zginęła“.

Pre projekt middentity sme oslovili siedmich režisérov zo Strednej Európy s ambíciou skúmať rôzne podoby identít v Strednej Európe. Sedem zúčastnených štátov sugeruje očakávanie, že projekt ukáže typické vlastnosti národov či krajín. Ale už pri pohľade na zloženie tvorivého tímu sa predstava divadelnej obdoby súťaže Miss Stredná Európa rozplynie:

David Maayan žije a tvorí vo Viedni, hoci sa narodil a väčšiu časť svojho života prežil v Izraeli. Miklós Forgács pochádza  z rodiny maďarských Slovákov a svoje texty píše v dvoch jazykoch. Zoltán Balázs sa narodil v Rumunsku a predtým, než sa presťahoval do Budapešti, tam začal navštevovať aj základnú školu. Ivana Djilas žije v Ľubľane, no až do skončenia vysokoškolského štúdia žila a tvorila v Belehrade. Bobo Jelčić sa z bosnianskeho Mostaru odsťahoval  do chorvátskeho Záhrebu až po vojnových udalostiach zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Krízy národných identít, to je téma skôr pre médiá alebo politikov. Divadlo vie lepšie zobraziť špecifické spôsoby riešenia základných existenciálnych situácií. Dokazujú to aj jednotlivé epizódy inscenácie middentity: Moře volá Zdeňka Petra Mareka ukazuje tridsiatnika, ktorému chýba odhodlanie začať nový život a svoju frustráciu premieňa na novoromantické piesne písané podľa vzoru skupiny Oceán. V Potatao Miklósa Forgácsa nedokáže večne putujúci hrdina nájsť miesto, kde by sa mal usadiť a v pokoji nadviazať na tradície svojej rodiny. Štyridsiatnik Igor Šinkovec vo Fužinskom blues Ivany DjilasAndreja E. Skubica sa po prevrate nedokázal prispôsobiť novej situácii, dostáva sa do spoločenskej izolácie a vie na seba upozorniť iba extrémnymi názormi a sociopatickým správaním. Hrdina monodrámy Sebatrestanie Boba Jelčića a Nataše Rajković sa učí prijímať rany a údery bez toho, aby mal chuť ich vrátiť. Melitu Jurisic vidíme v epizóde Davida Maayana spracovávať vlastné spomienky na život Chorvátky v austrálskej emigrácii a riešiť otázku, či je možné získať odstup od vlastného príbehu. Podobne Zoltán Balázs upriamuje publikum priamo na herca. Ádám Tompa vo svojej improvizácii predvádza publiku rôzne spôsoby, ako na rozhodnutia a vyjadrenia jedinca vplývajú mediálne informácie  o miestach a príbehoch, ktoré sa ho bezprostredne nedotýkajú. Napokon Agnieszka Olsten vo videoinštalácii Nohavičky ukazuje rituálne spôsoby, akými sa možno očistiť od spojení s vlastnou minulosťou a chrániť pred jedincami, s ktorými sme sa nechceli stretnúť.

Príbehy väčšiny účastníkov projektu obsahujúce mozaiku rozličných nielen národných vplyvov sú symptomatické pre väčšinu populácie Strednej Európy. Zobrazujú svet optikou (a jazykom) „bastarda“, ktorá narúša existujúce kategórie poznávania. Alebo z opačného pohľadu sa do jestvujúcich kategórií poznávania nedokáže vtesnať. Ako vo svojom texte/inštalácii Bastard je vernejší poukázal v deväťdesiatych rokoch slovenský výtvarník Boris Ondreička, skutočnosť, ktorú žijeme, má zmysel, náš problém spočíva len v tom, že nemáme adekvátny jazyk  na uchopenie tohto „zmyslu“. Ostávajú nám dve možnosti: buď budeme komunikovať s ľuďmi a tak rezignujeme na hľadanie univerzálneho jazyka, ktorý postihne „zmysel sveta“ alebo komunikáciu budeme považovať za druhoradú a všetku energiu sústredíme na tvorbu nového jazyka – jazyka sveta. So stredoeurópskou identitou je to rovnako: možno ju hľadať v komunikácii s ľuďmi alebo v samote pracovne nad čistým bielym listom papiera. Prvá cesta nás môže utopiť v komunikácii bez transcendencie k vyššiemu zmyslu. Druhá cesta často vedie k výsledku, ktorý nebude možné zdieľať s nikým iným ako s vlastnou samotou. A bastard je vernejší.

Ján Šimko

info

dramaturgia: Ján Šimko
scéna kostýmy: Jerguš Opršal
výrobadielne Divadla Andreja Bagara a Starého divadla v Nitre

autori textov a réžia:
David Maayan (AT) - Druhý a piaty
Bobo Jelčić (HR) - Sebatrýznenie
Petr Marek (CZ) - More volá Zdeňka
Zoltán Balász (HU) - Veľký pochod
Agnieszka Olsten (PL) - Nohavičky
Ivana Djilas (SI) - Fužinské blues
Miklós Forgács (SK) - Potatao

účinkujú: Melita Jurisic (AT), Zdeněk Hudeček (CZ), Nikša Butijer (HR), Ádám Tompa (HU), Agnieszka Olsten (PL), Ivana Djilas (SI), Miklós Forgács (SK)

režisér

Bobo Jelčić (1964, Bosna) Absolvent Akadémie dramatických umení v Záhrebe. Od roku 1993 spolupracuje s Natašou Rajković. Ich prvou spoločnou inscenáciou bolo Die Fremdenfuhrerin Botho Straussa, ďalej Garáž J. Arjouniho v záhrebskom divadle Gavella (1994) a Büchnerov Woyzeck v Chorvátskom národnom divadle vo Varaždíne (1995). Od roku 1996 sa venujú písaniu a réžii vlastných textov, skúmajúc súčasné alternatívy ku klasickým a konceptuálnym formám divadla. V inscenácii Promatranja (Observations, 1997) využívajú osobné príbehy dvoch spisovateľov a hercov; v inscenácii Usporavanja (Slowing Down, 1998) a Nesigurna prica (Uncertain Story, 1999) používajú neukončené rozhovory, banálne situácie, minimalistické scény a výraznú jednoduchosť na uchopenie témy života divadla, života v divadle a divadla v živote. Ocenenia: Usporavanja – cena za najlepšiu inscenáciu na Festivale malých scén v Rijeke Nesigurna priča – Cena publika za najlepšiu inscenáciu a cena za najlepšiu réžiu na prestížnom Chorvátskom divadelnom festivale v Splite, cena za najlepšiu dramaturgiu na Festivale malých scén v Rijeke, cena Orlando za najlepšiu inscenáciu na letnom festivale Dubrovnik 2004.

David Maayan (1953, Izrael) Divadelný režisér, prekladateľ, pedagóg. Študoval herectvo a réžiu na Univerzite v Tel Avive, Fakulta umenia, katedra divadla. V roku 1980 participoval na založení Festivalu Akko Fringe. Zostavil súbor a produkoval Altermanovu inscenáciu The Ghosts Inn, ktorá získala v rovnakom roku na tomto festivale aj prvú cenu. Založil Divadelné centrum Akko, kde inscenoval najoceňovanejšiu, štvorhodinovú inscenáciu Arbeit macht frei (1996), často uvádzanú v Akko a na medzinárodných festivaloch. Vyučoval na divadelnej katedre v Univerzite Tel Aviv a na univerzite v Haife, na Škole pre divadlo Shlomi centra a na Viedenskej univerzite, katedre divadla a komunikácie. Z jeho posledných prác: projekt Family Table uvedený aj na Wiener Festwochen (2005), the UBU complex – príprava nového projektu pre Schauspielhaus Viedeň (2006). Ďalšie réžie: sputnik – vlastný text, Ionescove Stoličky a Plešatá speváčka, Cintorín áut F. Arrabala atď.

Miklós Forgács (1973 Slovensko) Ukončil štúdium na Vysokej škole múzických umení  v Bratislave, odbor divadelná réžia. Počas štúdií inscenoval poviedky estónskeho autora Mati Unta a Edgara Allana Poe. Uviedol vlastné verzie Čechovovho Uja VáňuČajky, neskôr hry Karla Wittligera, Leopolda Laholu, Ferenca Molnára... Ako dramaturgický poradca spolupracoval v Žiline s režisérom Eduardom Kudláčom na dielach W. Shakespeara a H. Müllera, neskôr spolupracoval s alternatívnym Divadlom Pôtoň v Leviciach, realizoval scénické čítania hier Pavla Klesu (Martin Heidegger Dichterisch wohnet der Mensch), Michala Ditteho (Dve slová Belissy Súmračnej... Príbeh Evy Luny) a Evy Maliti-Fraňovej (Vizionárov sen) atď. Spolu s Gézom Hizsnyanom preložil súčasnú českú drámu Romana Sikoru Zmietnutie Antigony do maďarčiny. Od roku 2004 pracuje ako regionálny spravodajca denníka Új Szó. Pre Divadelnú Nitru 2006 vytvoril v rámci OFF programu performance Forever Senior na tému dôchodkovej reformy.

Petr Marek (1974, Česká republika) Absolvoval teóriu filmu na Karlovej univerzite v Prahe. Nakrútil niekoľko krátkych a 7 celovečerných filmov. napr.: 2001 – Láska shora, 2006 – Nebýt dnešní, v spolupráci s Janom Němcom Noční hovory s matkou a s Janom Gogolom Národ sobě. Ako hudobník účinkuje v skupine MIDI LIDI, ako herec a autor v Dekadentnom divadle Beruška, Radio Ivo, LÁHOR/Soundsystem, Vosto5, Studio Ypsilon. Bol aj pedagógom na katedre réžie Filmovej akadémie múzických umení v Prahe.

Zoltán Balázs (1977, Rumunsko) Študoval réžiu a herectvo na Akadémii filmu a dramatických umení v Budapešti. V roku 2001 sa stal umeleckým šéfom Divadla Maladype, v ktorom naštudoval aj väčšinu svojich najvýznamnejších a najoceňovanejších inscenácií: Wyspianskeho Akropolis (Divadlo Maladype, 2006) – Zoltán Balázs nominovaný na Cenu Gundel; The Blacks Jeana Geneta (Divadlo Maladype a Divadlo Bárka, 2004) – Cena divadelnej kritiky pre László Sáryho za hudbu, Cena ARTISJUS pre súbor a Zoltán Balázs nominovaný na Cenu Gundel; Škola hlupákov Michela de Ghelderode (Divadlo Maladype, 2003) – Cena divadelnej kritiky za najlepšiu nezávislú inscenáciu a Cena Kultúrnej komisie v Budapešti pre najlepší nezávislý súbor. Za svoje pôsobenie ako herca získal tiež niekoľko ocenení. Ako pedagóg pôsobí na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta na katedre sólového spevu – herectva.

Agnieszka Olsten (1977, Poľsko) Vyštudovala réžiu na Akadémii drámy a divadla vo Varšave. Je zakladateľkou Divadla Collegium Civitas vo Varšave. Pred réžiou študovala žurnalistiku a  pracovala ako rozhlasová reportérka. Vo svojich provokatívnych réžiách sa snaží o nový pohľad na súčasné drámy, pričom akcentuje ich sociálny rozmer. Texty výrazne upravuje a zasahuje do nich. Píše aj vlastné scenáre. Medzi jej najdôležitejšie diela patria: Kyslík (podľa Ivana Vyrypajeva), Solo (napísala ho spolu s Andrzejom Stasiukom a je spoveďou človeka odsúdeného na smrť) a Prebytok (potratová hra), ktorý inscenovala s The Quick Urban Theatre na podklade role v playing games a hry Monopoly. Pre OFF program Divadelnej Nitry 2005 režijne pripravila text skupiny Rimini protokoll s názvom Sabenácia (Choďte domov a sledujte správy).

Ivana Djilas (1976, Srbsko) Divadelná a rozhlasová režisérka. Absolvovala štúdium divadelnej réžie v Akadémii divadla, rozhlasu, filmu a televízie Univerzity v Ľubľane a na Fakulte dramatických umení Univerzity umení v Belehrade. Pôsobila ako režisérka v rôznych divadlách Srbska a Slovinska. Za svoju režisérsku prácu získala niekoľko cien: 2007 – Festival Dni Marulićeva v Splite – Cena za najlepšiu réžiu, originálnu hru, scénografiu a osvetlenie (This Bed Is Too Short, Nina Mitrović); 2003 – Bienále Bábkového divadla – Maribor – Zvláštna cena za najlepšiu inscenáciu, a najlepšiu bábkovú animáciu pre Milana Štefeho (bábková inscenácia When No One Had Nothing To Do); 2003 – PIKIN FESTIVAL Velenje, Najlepšia inscenácia: Jurov zázračný liek (Roald Dahl). V belehradských rozhlasových staniciach  pripravovala dokumentárne relácie a programy o umení, v televízii niekoľko zábavných a kultúrnych programov. Píše pre divadelné časopisy SCENA a LUDUS (Belehrad) a MASKA (Ľubľana). Pre PISMO, časopis pre súčasnú literatúru a preklad preložila hru Nože v sliepkach Davida Harrowera.