Vojna nemá ženskú tvár

Slovenské komorné divadlo Martin, 2017
Autor: Svetlana Alexijevič
Réžia: Marián Pecko

o inscenácii

Hovoriť. Prerušiť mlčanie. Vtedy, keď už existuje len príliš blízko a príliš ďaleko. Ideálna vzdialenosť je dávno zabudnutá. Ideálna vzdialenosť od seba, od toho druhého, od zbrane, od nepriateľa, od nebezpečenstva, od bolesti, od smrti. Človek je cieľ, telo je záťaž, pohlavie je luxus. Ľudský pohyb je dráha strely. Ženskosť je mimo strategického plánu. Vojna nie je metafora. Tvár nie je uniforma.

Bieloruská spisovateľka s ukrajinskými koreňmi a so silným vzťahom k ruskej kultúre, Svetlana Alexijevič, ktorá celý život nerobila nič iné, „len pozorne počúvala” a skúmala tvorbu menom „homo sovieticus”, vymyslela pre seba žáner polyfonického dokumentárneho románu. Banskobystrický tvorivý tandem Iveta Škripková – Marián Pecko so silnou náklonnosťou k feminizmu a k aktuálnym a nadčasovým sociálno-politickým témam vymyslel pre seba Svetlanu Aleksijevič. Martinské divadlo, ktoré nikdy neváhalo vstúpiť do rizika, povýšiť horúcu tému na formu a ponoriť sa do obsahu, ktorý neponúka jednoznačné divadelné riešenia, vymyslelo Škripkovú a Pecka na kreatívnom pikniku s Alexijevič. Takto na Slovensku vzniklo polyfonické dokumentárne divadlo. Exportované osudy s vysokým podielom miestnej hodnovernosti.

Hrdinky Svetlany Alexijevič to majú so svojou identitou ešte ťažšie. Veď ide o ich ženskosť.

Pred vojnou bola táto ženská totožnosť nevinná, samozrejmá, jednoznačná: Som žena, všetko, čo robím, čo cítim a čo chcem, vykonám, prežívam a získam ako žena. Nespochybniteľným základom identity je táto rodová danosť. Byť vojakom v druhej svetovej vojne však tak zásadne nezapadá do rodových stereotypií, tak veľmi sa vymyká zo spoločenských očakávaní, takým radikálnym spôsobom prepisuje pohlavné mantinely, že po návrate bola táto ženská identita osudovo zranená. Vo vojne nie je prirodzené byť ženou. Vojak je unisex bytosť, majster v potlačení všetkých súkromných túžob, najlepšie, ak je bez vlastnej vôle, ale východiskom tohto unisex stavu je mužnosť, chlapská bojovnosť, testosterón a adrenalín.

Vo vojne bolo treba skrývať ženskosť, bolo to mätúce a zbytočné, po vojne zase bolo treba neustále dokazovať, že napriek vojnovému hriešnemu pádu môže byť bývalá vojačka dobrou, ozajstnou, pravou ženou. Hlavnou stratégiou týchto pochybných bytostí sa stalo mlčanie, klamstvo, vytesňovanie, zabúdanie. Na prirodzenej životnej ceste každej poslušnej ženy stať sa manželkou, porodiť deti, viesť domácnosť a nemiešať sa do vecí chlapov sa jednoducho nepatrilo priamo ovplyvniť dianie, bojovať v prvej línii, zabíjať, prežiť, byť necitlivým vražedným strojom. Ak neprijmeš chlapské pravidlá, si neposlušná a zomrieš, ak prijmeš mužské zákony, si amorálna, lebo žena sa tak nesmie správať. Nakoniec sa vytvoril konsenzus v spoločnosti v duchu: tvárme sa, akoby sa nič nestalo. A tak tieto ženy svoju traumu nikdy nespracovali a nosili svoje spomienky ako hnusný vred, ako potupný biľag. Boli životaschopné v extrémnych situáciách a tak museli umŕtviť kúsok seba v dobe striedmosti. V rodovej vojne medzi mužmi a ženami opäť prehrali, ale spoločnosť ich nútila zažiť to ako víťazstvo a návrat k normalite. Frustrácia ich neminula ani na bojisku, ani v mieri. Akoby boli všade len omylom.

Inscenačný tvar zodpovedá polyfónii, ktorú ponúka pôvodná epika. Individuálne hlasy a príbehy sa navzájom zrkadlia, tematicky sa miešajú, občas sa vytratí ego a z plynúcich výpovedí vznikne pulzujúca kolektívna spoveď. Prehnané emócie a zveličená nezainteresovanosť – toto všetko sa musí zmestiť do geometricky puritánskych javiskových obrazov a do dych berúcej prostosti a samozrejmej zložitosti hereckých výkonov.

Miklós Forgács

„... ide o inscenáciu s výrazným spoločenským posolstvom. Vojna nemá ženskú tvár v Martine je spoveďou jednej generácie, ale súčasne varovaním pre tie nasledujúce. Dejiny by sa už nemali opakovať. Argumentom sú aj osudy týchto žien.“

Karol Mišovic, Pravda, 18. 1. 2017

„V ženských výkonoch cítiť osobnú zaangažovanosť, ľudskú autenticitu. Nevteľujú sa do postáv, ale ostávajú na pomedzí vcítenia sa do cudzej ženy a využitia vlastného naturelu, akoby si kládli otázku – kým by som bola, aká by som bola, ako by som sa zachovala v situácii tejto ženy? (...) Napriek sugestívnemu herectvu však inscenácia sotva môže sprostredkovať rovnaké pocity ako čítanie knihy. Celkom prirodzene – prežité sa menilo na predvádzané, akokoľvek pravdivo, ale predsa z odstupu odlišnej životnej skúsenosti.“

Martina Mašlárová, kød, marec/2017

tvorcovia

réžia: Marián Pecko
preklad: Ondrej Marušiak, Marek Chovanec, Nadežda Lindovská
dramatizácia: Iveta Horváthová
dramaturgia: Monika Michnová
scéna: Pavol Andraško
kostýmy: Eva Farkašová
hudba: Róbert Mankovecký
pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
osoby a obsadenie: Jana O: Jana Oľhová, Eva: Eva Gašparová, Ľuba: Ľubomíra Krkošková, Lucia: Lucia Jašková, Naďa: Nadežda Vladařová, Zuzana: Zuzana Rohoňová, Jana K: Jana Kovalčiková, Muž 1: Ján Kožuch, Muž 2: Daniel Žulčák

režisér

Marián Pecko (1958), režisér a umelecký šéf Bábkového divadla na Rázcestí, vytvoril približne sto divadelných réžií v činohre, bábkových divadlách, opere a šapitó. Spolupracuje s divadlami na Slovensku, v Českej republike, v Poľsku a Maďarsku. Je súčasťou tímu organizátorov medzinárodného festivalu bábkových divadiel Bábkarská Bystrica. Svoju režijnú tvorbu prezentoval na viacerých slovenských i zahraničných medzinárodných festivaloch v Českej republike, Poľsku, Bulharsku a vo Francúzsku. Za réžie inscenácií v poľských bábkových divadlách získal viacero prestížnych cien, ako napríklad Cenu Zlatá maska udeľovanú sliezskym vojvodstvom za najlepšiu inscenáciu roka (Ivona, princezná burgundská, divadlo Opolski Teatr Lalki i Aktora im. Alojzego Smolki) v r. 2010, alebo Hlavnú cenu Medzinárodného divadelného festivalu KORCZAK vo Varšave za inscenáciu Tajomné dieťa (Teatr Lalka, Varšava) v roku 2012. Na MF Divadelná Nitra sa naposledy predstavil v roku 1998 s inscenáciou Slečinka Niny Sadur, ktorú naštudoval s Divadlom Andreja Bagara v Nitre.

Materiály k dispozícii

Videozáznam inscenácie: áno
Texty inscenácie: EN titulky

Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk