Kitchen

Dej hry sa odohráva v kuchyni veľkej reštaurácie. Tá kuchyňa je mikrosvet, v ktorom sa to hemží postavami rôznych osudov, národností, temperamentov, iskrí to až k finálnemu výbuchu.

Pôdorys realistickej drámy z polovice minulého storočia tu sledujeme v rituálnom zacyklení do siete mechanicky vykonávaných pohybov, ktoré síce pripomínajú prácu v kuchyni, ale ešte väčšmi tajomný orientálny obrad.

Zdanlivo sa tu pripravujú rozmanité jedlá, ale konanie hercov nič neprodukuje, len neustále s obradnou precíznosťou dookola recykluje mŕtvu matériu. Vizuál inscenácie sa tak jednoznačne vzďaľuje od reálneho prostredia – ak by sme nepočúvali text, máme pocit, že pozeráme na scénu zo starého eposu, ktorá popisuje hádku bohov pri stvorení sveta a vzápätí jeho zánik. Vieme od začiatku, že kuchyňa je svet a že nesledujeme iba vyčerpávajúcu a monotónnu prácu kuchárov a čašníčok, ale aj večné hemženie mužov a žien, v ktorom sa každú chvíľu rozhoduje, či náš svet bude pokračovať, alebo zanikne. Inscenáciu s nitrianskymi hercami pripravil hosťujúci mladý maďarský režisér Zoltán Balázs.

„Kuchyňa ... predstavovala skomprimovaný svet v malom. Fungovala v inscenácii síce izolovane, no pritom univerzálne. Niekoľkonásobne sa overila téza, že divadelné dielo naozaj môže byť makrokozmom v mikrokozme.“

Miroslav Ballay, Monitoring divadiel, IStheatre.sk

„Divák sediaci po okraji sály sa dostáva do sveta inšpirovaného východnou spiritualitou. Herci pôsobia ako deti na bielučkom piesočku. Donekonečna si čosi nakladajú do formičiek a zas to vysýpajú. Nič po nich nezostáva. Piesok si a v piesok sa obrátiš... Formálna choreografia pohybov zostáva v kontraste s realistickosťou replík hry, ktorá je svetovo známym príkladom sociálneho realizmu z 50. rokov minulého storočia.“

Zuzana Uličianska, SME