Otec, Matka, Chľast

Otec, Matka, Chľast je one man show s prvkami kabaretu, podľa môjho názoru ju však nemôžeme označiť za „standupové“ divadlo. I keď Lucskay používa humor, je to len jeden z prostriedkov, ktorými komunikuje s obecenstvom, a určite nie ten najviac nosný. Skôr ako na standup sa tento tvar podobá na slam. Zmeny nálad i žánrových zafarbení, interaktivita s publikom, použitie refrénov, spevu a poetických prvkov, ale i časté vystúpenie z roly a striedanie civilného a vysoko štylizovaného prejavu sú skôr slamovou ako komickou metódou. (…) ústrednou témou je identita. Identita lokálpatriotská (ktorú reprezentuje veta otca, komentujúca opitého hrdinu pod stolom: „Robi Hood nezvládol urýchľovač, isto je z Pozsony!“), identita národná, zakliata v zoomových rozhovoroch, identita osobná v túžbe preraziť i v túžbe vyrovnať sa s rodinným zlom. A nakoniec identita ľudskej bytosti, ktorú inscenácia nepripisuje duši, ale mozgu. Mozog, miecha a nervy sú miestom ukladania všetkého – pocitov, zážitkov a spomienok. Mozog je kráľom tohto predstavenia, kráľom fyzicky prítomným v podobe rekvizity. Mozog je riečiskom, do ktorého sa vlievajú všetky pramene príbehov. Otec, Matka, Chľast je skutočne magickou inscenáciou, ktorá sa zameriava na zásadné úskalia ľudskej situácie, a jediný umelecký smer, ktorým by sa dala v skratke opísať, je sociálny surrealizmus. (…) Predstavenie simuluje psychologické pochody, pričom zóna publika je zónou vedomia a stretávania s okolitým svetom, zóna proscénia je podvedomím, v ktorom sa realita spracúva, a pódium je nevedomím, v ktorom sú príbehy zmiešané halabala podľa kľúča, ktorý je viac pudovo-emočný ako racionálny. Vstupom do divadla Thália tak vstupujete do gigantického mozgu a ste svedkami a spolutvorcami deja. Stávate sa myšlienkami a neurónovými impulzmi, s ktorými komunikuje Ja (self) v snahe utriediť si vlastný život. Práve týmto prístupom je inscenácia absolútne jedinečná! (…) V ére instantného prefabrikovaného umenia je autorská osobná spoveď vo forme slamu či hlbokého stand-upu prijateľným kompromisom a zároveň vyjadruje túžbu po autenticite…

Tomáš Straka: Ha-ha. In kød – konkrétne o divadle, 2022, č. 5, s. 29 – 33