Posadnutí

Dostojevskij adoptovaný Čechovom. Fjodor Michajlovič osvojený Antonom Pavlovičom pod vplyvom rusínskeho „kreatívneho priemyslu“. Radikálna analýza, hrubozrnné herectvo, bolestivá eklektika. Záhradné párty vnútornej apokalypsy. Sebaklam a nemohúcnosť na rodinnej zábave. Niet času na zastavenie. Niet času na poriadok. Niet času na dokonalú artikuláciu. Niet času na dôslednosť.

Postavy románu Besy sú vzdialené, nedotknuteľné, sú hrôzostrašne nepochopiteľné. Postavy inscenácie Posadnutí sú blízko, sú hmatateľné a sú nepochopiteľne hrôzostrašné. Inscenácia sa začína akoby z ničoho, diváci a herci prídu a odídu, hľadajú svoje miesta, sú na tom istom javisku, akoby boli súčasne zmätení aj domácki, zaskočení aj zasvätení. Chaotické ladenie hudobných nástrojov sa skoro nepozorovane premení na hudbu a neprehľadné miesenie ľudskej masy na príbeh.

Diváci pozorujú predstavenie spolu s hercami, ktorí práve nemajú výstup, diváci a herci pozorujú divákov, ktorí sedia oproti, pozadím jednotlivých scén sú vždy tí ostatní, ktorí môžu byť divákmi, môžu byť hercami, podľa pravidiel príbehu môžu byť živí alebo mŕtvi, podľa dramaturgie sú prítomní alebo práve mimo, kulisami predstavenia sú vždy tí druhí, tí pred ktorými, pre ktorých, namiesto ktorých sa to všetko odohráva. Jednoducho je to celé rozbité medzi nami. Aktérmi sme my a publikum. Ten zvláštny pocit spolupáchateľstva, spoluviny, spoločenstva je základom tvorivého konceptu. Medzi publikom sa odohráva módna prehliadka nenávisti, súťaž biednej krásy, hľadanie ničivých talentov. Len to neustále vstupovanie do jednotlivých obrazov a vystupovanie z nich, to neúprosne sa opakujúce zrazu a zase, situácie, ktoré majú len stred, a práve preto sú neúprosnými amébami, každodennosť umiestnená uprostred čiernej diery, postavy sa vynoria a zmiznú, pokračujú bez začatia a prestanú bez povšimnutia.

Dostojevského démonicko-strašidelné a dusivé Rusko sa premení na javisku režiséra Braňa Mazúcha podľa modelu Trierovho filmu Dogville na Dostojevskijville, je to miesto tiež strašidelné a dusivé, ale bez démonickej hĺbky. Dostojevskijville je v porovnaní s nekonečným Ruskom stiesneným priestorom, cesta nevedie nikam von, len a jedine dovnútra. Nekonečno je len v očiach postáv, ale namiesto vyslobodenia sa väčšmi a väčšmi obmedzujú, veď ničoho iného sa neboja tak ako seba.

Obyvatelia tejto nepríjemnej obce netvoria žiadny tajomný spolok, nespolčia sa, aby spasili národ, sú len úbohými mátohami nedospelosti. Adolescenti prahnúci po tom, aby ich každý miloval. To, čo robia, nie je spolčenie sa, ale drankanie o lásku, žobranie o pozornosť, prosíkanie o uznanie, modlikanie o dôležitosť, emočné vydieranie. V Dostojevskijville nie je žiadna démonickosť a metafyzika, je len a len robustná kompenzácia chorobnej zraniteľnosti. Sled emotívnych peripetií je len náhrada za škody vnútorného sebazničenia. Pravda je na dúhovke.

V Dostojevskijville, rovnako ako v Dogville, nie sú fyzické steny, všetko je zdanlivo priesvitné a priehľadné. Steny sú v hlavách. Ak každý hľadí do svojho vnútra, nemožno sa čudovať, že si nevšíma vôbec nič z toho druhého. Každý krok je únikom, priblíženie sa k tomu druhému je vzdialenie sa od seba samého. Vyznanie je sebaklamom, rozhovor je narkotickým monológom. Túžba, najmä spoločná, je odvádzaním pozornosti od vlastnej nemohúcnosti. Najnebezpečnejším teroristom je nepriznaná bázeň, najničivejším anarchistom je dôsledný sebaklam. Aj tak sme stratení v nočnej more pohľadov. Všetci. Vlastnými posadnutými posadnutí.

Miklós Forgács

„Dostojevského Besy v úprave prešovského DAD-u ponúkajú sarkastický obraz doby nielen cárskeho Ruska, ale i dnešnej Európy. Do chaosu politických zmien, tušených i skutočných revolúcií, vstupujú osobné životy postáv, ich schopnosť prežiť, manipulovať s inými a tiež poklesnutá morálka a prevrátené hodnoty spoločnosti. Napriek spomenutým tienistým témam inscenácia svojou hravosťou a humornou poetikou nepôsobí únavne. A očakávaná katarzia napokon, ruka v ruke s Dostojevským, prichádza.“

Hana Rodová, kød, apríl 2017