o inscenácii
Je to cesta históriou stavby jednej diaľnice, prierezom slovenských porevolučných dejín, neustála cyklickosť bez konca, a najmä dlhá náročná trasa. Na jednej strane meditatívna či plná nových podnetov, v druhom pruhu hrboľatá a niekedy úmorne nekonečná. Téma pre inscenáciu je to možno prekvapivá, no v réžii Lukáša Brutovského na seba navrstvuje viacero kontextov spojených s naším národom, rovnako aj originálne východiská pre umeleckú výpoveď. Brutovský je nielen režisérom, ale aj autorom textu D1 (pracovný názov). Práve ten je pre celkovú inscenáciu ťažiskový. Autor tu nielen približuje históriu nekonečného procesu stavania diaľnic, ale pripomína aj jednotlivé kauzy s ním spojené. Text má poetickú, monologickú formu. Prítomné sú aj rôzne metafory, alúzie a odkazy na slovenskú kultúru, politiku či spoločnosť, ktoré sú organicky včlenené do osobitého diela. Je koncipovaný ako básnická esej, ale voľbou slov a formulácií pripomína aj biblické mýty – príbehy o živote, vzniku, zániku či podstate človeka, v tomto prípade Slováka/Slovenky. Pomyselnou hlavnou postavou sa stáva srdce zosobňujúce slovenský národ. D1 je zase symbolom všetkých pochybení, zlých vlastností a našich následných sklamaní. Brutovský tak prináša kritický, ironický, no najmä trefný pohľad na spoločensko-politické dianie v tejto krajine. Najväčším pozitívom je, že text nie je prvoplánový a forma, akou je napísaný, dokáže aj znalca problematiky vtiahnuť a zaujať. Je to však otázka najmä osobného vkusu, pretože táto forma rozprávania zostáva nemenná, neprináša nové poznatky, a záujem o štýl či spôsob otvárania jednotlivých kontextov je kľúčový pre prijatie diela. Lukáš Brutovský v spolupráci s dramaturgom Mirom Dachom touto inscenáciou pokračujú v línii kritického nahliadania na slovenskú spoločnosť, no tentokrát prekračujú rámce tradičnej činohry.
Diana Pavlačková: Slovenské srdce túži len po jednom – dokončení D1. In MLOKi [online]. 12. 6. 2021. Dostupné na: https://mloki.sk/slovenske-srdce-tuzi-len-po-jednom—dokonceni-d1/
tvorcovia
dramaturgia: Miro Dacho
scéna, objekty: Juraj Poliak
kostýmy: Diana Strauszová
video: Matouš Ondra
spolupráca – animovanie manekýna: Peter Tabaček, Barbora Juríčková
hudba (výber a koláž): Lukáš Brutovský, použité piesne: Lúka, moja lúka; Večeríček ide; Poludnie, poludnie (spev: Darina Laščiaková) & časti skladieb: Eugen Suchoň: Žalm zeme podkarpatskej; Eugen Suchoň: Prvá suita pre sláčikový orchester; Eugen Suchoň: Horalská suita, verzia pre orchester; Ilja Zeljenka: Musica Slovaca, verzia pre sláčikové kvarteto
účinkujú: Barbora Palčíková, Alena Pajtinková, Tomáš Mischura, Matej Babej, Daniel Žlčák, Nadežda Vladařová, Matej Urban, Marián Frkáň
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, EÚ – Program Kreatívna Európa, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť
Na výbere tejto inscenácie sa podieľala Divácka programová rada projektu Be SpectACTive!