SME KRAJINA: príbeh ľudí, priehrady a času

Príbehy o obciach, ktoré museli ustúpiť gigantickej infraštruktúrnej výstavbe, nie sú ničím výnimočným. Veľká časť z nich sa na Slovenskuodohrávala v období komunistickej diktatúry, teda v ére, keď sa štát jednoducho rozhodol a s nikým veľmi nediskutoval. Jedným z takýchto zámerov bola výstavba vodného diela Slatinka, ktoré sa malo vybudovať naúzemí vzdialenom od Nitry zhruba hodinu cesty autom na severovýchod.Na rozdiel od iných tento projekt nezanikol s pádom totality. Inscenáciazvolenského divadla zachytáva v skrátenej podobe verejné prerokovanie
celého zámeru v polovici deväťdesiatych rokov. Základný rámec nazbieraného dokumentárneho materiálu tvoria podklady k tomuto stretnutius verejnosťou a záznamy z neho. Stretávajú sa tu lokálni politickí predstavitelia, neorganizovaná verejnosť, ochranári, investor, vodohospodárskypodnik. Každý reprezentuje svoj záujem. Inscenácia SME KRAJINA všaknerozvíja vzťah medzi človekom a krajinou len cez motív občianskej angažovanosti. Režisérka Petra Tejnorová a dramaturgička Marta Ljubkovása totiž zameriavajú aj na vnímanie času. Na jednej strane vidíme na
javisku proces rozhodovania o výstavbe vodného diela, ktorý trvá viacnež polstoročie a vnímame ho ako obludne dlhý. Na strane druhej sú tuhorniny, vyhasnuté sopky a vodné toky, ktoré v tej istej krajine jestvujúdesiatky miliónov rokov. Jedno polstoročie má pre nich z časového hľadiska menší význam ako žmurknutie oka v živote deväťdesiatročnéhočloveka. Inscenácia SME KRAJINA je tak v konečnom dôsledku aj o dialógu: medzi kamenným zvolenským divadlom a režisérkou z prostrediačeskej nezávislej scény, medzi občanom a štátom, medzi živou a neživouprírodou, medzi pasážami zameranými primárne na faktografiu na jednejstrane a poetikou krajiny i umeleckého tvaru na strane druhej. Zvolenskédivadlo touto inscenáciou navyše potvrdzuje tendenciu posledných rokov,ktorá smeruje súbor i celú inštitúciu k vyšším občianskym aj umeleckýmmétam.

V príbehu Slatinky sa však zrkadlia aj dejiny Slovenska v 20. storočí –
rozvíja sa cez dva politické režimy, pomenúva choroby, s ktorými ako
krajina zápasíme počas celej našej existencie. Je metaforou plánu bez
vízie, metaforou cieľa bez schopnosti ho naplniť. Štruktúra inscenácie
pripomína mozaiku alebo skôr počítačový priečinok, v ktorom máme
uložené prepisy konverzácií, fotografie, úryvky z videí, zvukové stopy.
Na striedačku ich otvárame a hoci nemusia vytvárať žiadnu naratívnu
líniu, vzájomne sú obsahovo prepletené.
Michaela HučkoPaštéková: Sme (absurdná) krajina. In kød – konkrétne
o divadle, 4/2023.