o inscenácii
Inscenácia je súčasťou špeciálnej sekcie festivalu Divadelná Nitra Dialóg (ne)možný. Sekcia je pokusom o spojenie s ruskými a bieloruskými umelcami, ktorí museli opustiť svoje krajiny kvôli cenzúre a hrozbe prenasledovania a konfrontovať svoju národnú, kultúrnu a jazykovú identitu s novým prostredím. Alebo museli zostať z rôznych dôvodov vo svojej krajine a tvoria neoficiálne.
Do neformálneho divadelného priestoru bez dekorácií, v ktorom diváci sedia pohodlne na zemi i na parapetoch okien, prichádza mladý muž. Posadí sa na stoličku a prednesie: „Teraz odídem a vrátim sa. Ale už to nebudem ja, bude to postava tohto predstavenia. A aj keby som toto predstavenie hral tisíckrát, vždy sa budem pýtať sám seba: Kde som v tom celom ja a kde je postava?“ A porozpráva nám časť svojho životopisu: o tom, ako vyše troch rokov nemá poriadnu prácu, ako sa narodil a vyrástol v Petrohrade, ako tam už niekoľko rokov nežije a ako už niekoľko rokov vlastne ani poriadne nežije v Rusku. O tom, ako cestoval po Gruzínsku, Kazachstane, Srbsku a zase po Kazachstane, Turecku, Kirgizsku, Uzbekistane a zase po Gruzínsku a zase po Turecku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine a potom zase po Kirgizsku a medzitým sa vracal do Ruska. Impulzom na projekt Váňu Demidkina bol výrok o významnom ruskom filozofovi a sovietskom disidentovi Grigorijovi Pomerancovi: „Má odvahu mať vlastnú skúsenosť.“ Váňa Demidkin sa rozhodol mať odvahu vlastnej skúsenosti a rozprávať o nej. O privátnych a pracovných problémoch, ktorými dnes žije on a mnohí ruskí umelci. A o tom, ako tieto problémy súvisia s 24. februárom 2022, i o všetkom, čo nasledovalo po tomto dátume. Vo svojej performatívnej prednáške hovorí o mnohom – o emigrácii, návrate do Ruska, sklamaní z vlastnej cesty, o strate všetkých tvorivých a viacerých ľudských väzieb a o získaní nových. Každé uvedenie tejto prednášky je iné a nové – pretože princípom tohto projektu je otvorenosť, revízia minulých a integrovanie aktuálnych skúseností „človeka, pre ktorého je domov on sám“. Túto myšlienku o tvorcovi vyslovila anonymná recenzentka Cestopisu: „Obdivujem ľudí, pre ktorých sú domovom oni sami. Tých, ktorí si dokážu vziať pas, batoh, životné skúsenosti a presťahovať sa do iného mesta, krajiny alebo bodu na mape a vziať so sebou seba samých. A to nie preto, aby cestou o niečo prišli, ale aby získali niečo nové. Váňa patrí práve do tejto skupiny úžasných ľudí.“
tvorcovia
autor a účinkujúci: Váňa Demidkin
režisér
Váňa Demidkin
Multidisciplinárny umelec a kurátor z Ruska, ktorý sa venuje divadlu a performatívnemu umeniu. Vo svojom výskume a projektoch sa zameriava na sociálny a politický vplyv umenia. Absolvoval štúdium na Smolny College (dnes Fakulta slobodných umení a vied), spoločnom programe Petrohradskej štátnej univerzity a Bard College New York. Divadlu sa začal venovať prostredníctvom teórie: písal pre nezávislé médiá, vytváral podcasty, viedol vzdelávacie projekty a prednášal. Časom sa začal venovať divadelnej praxi – tvorbe predstavení, festivalov a laboratórií. Pôsobil v štátnych i nezávislých kultúrnych inštitúciách po celom Rusku, napr. v Perme, Moskve, Petrohrade, Novosibirsku, Kaliningrade, Murmansku či Nižnom Novgorode. V posledných rokoch pracuje a tvorí okrem Ruska aj v krajinách, ktoré sa stali centrami ruskojazyčnej emigrácie – v Kazachstane, Kirgizsku a Gruzínsku.
Festival performatívneho umenia Chrupkij (vo význame krehký) organizujú od začiatku roka 2024 Váňa Demidkin a Arťom Tomilov. Pôvodne bol koncipovaný ako verejný kultúrny projekt. No po tom, čo druhý program pod hlavičkou festivalu zrušila prokuratúra, pokračuje tento projekt tajne: bez zverejnenia akýchkoľvek informácií a bez akejkoľvek propagácie v médiách a na sociálnych sieťach. Informácie o festivale organizátori odovzdávajú len tým, ktorým dôverujú. A ponúkajú im, aby sa na ňom zúčastnili a účinkovali v ňom spolu s nimi. Program tvorí performatívne umenie, v ktorom sa rozpúšťajú hranice medzi divákom, performerom a postavou. Podstatou a hlavnou témou festivalu je spojenie, zjednocovanie a solidarizácia. Tomu je podriadená logika celého programu aj jeho jednotlivých aktivít. V niektorých prípadoch pokiaľ ide o formu a obsah, inokedy o metódu tvorby. Pôvodne tento festival vznikol nato, aby prezentoval predstavenia a performancie exilových umelcov, ktorí opustili Rusko po 24. februári 2022. „No rok po vzniku festivalu sme od kolegov v Rusku stále častejšie počuli, že majú nápady na projekty, ktoré môžu uviesť len na našom festivale – pre slobodu od cenzúry alebo pre potrebu svoje nové dielo reprízovať. Tak sme si uvedomili, že je načase otvoriť sa a upustiť od myšlienky prezentovať len umelcov z exilu,“ vysvetľujú kurátori. A tak sa v rámci štvrtého programu projektu podarilo spojiť asi tri desiatky tvorcov žijúcich v Rusku s umelcami, kurátormi a kritikmi, ktorí dnes žijú v Arménsku, Gruzínsku, vo Francúzsku, v Nemecku, Kazachstane, Kirgizsku, Japonsku, vo Švajčiarsku a na Cypre.