o inscenácii
Celé Československo je jeden konšpiračný byt. Nad pravdou, nad pravidlami, nad právom. Inscenácia ako jedno gesto. Činohra ako konceptuálne umenie. Herectvo ako neutrálne bytie. Všetko je známe, ale nič nie je pochopiteľné. Všetko dokonale presiakne tým nepolapiteľným stredo-východoeurópskym kastovníctvom. Zdanie súkromia a labyrint zodpovednosti sú len paranojou malosti?
Tvorivý tím inscenácie Elity chce pochopiť prítomnosť a tak rekonštruuje procesy, ktoré viedli k vytvoreniu momentálneho stavu. Individuálna stratenosť vytvára schému moci. Kolektívny zmätok určuje vzorec vládnutia. Jednotlivec má túžiť po spoločnom blahu a komunita má uspokojiť všetky osobné túžby. Takže blaho treba zjednotiť a túžby treba skrotiť. Samotné dianie na javisku nie je obrazom, ktorý vidíme v zrkadle, ale historicko-spoločenskou cínovo-amalgámovou plochou, ktorá len odráža naozajstný obraz, a tým sú divácke skúsenosti
– osobná empíria prijímateľov. Echo je ozajstnou matériou tejto inscenácie. Príbeh je vždy náš, lenže bez aspoň zdanlivo pevného bodu nikdy nevznikne ozvena. V momente, keď sa už nedá poprieť hrôzostrašnosť malosti a kanibalizmus banality, prídu vždy tie isté argumenty: My sme len žili tak, ako sa dalo. My sme len robili svoju prácu a najlepšie, ako sme vedeli. Neskôr sa ťažko odsudzuje a mudruje. Po bitke je každý generálom. A život je práve tou nepriznanou priepasťou medzi mnohým a jedným. Človek si rád myslí, že musia byť My a Oni, a že zodpovednosť nesú len oni. Na jednej strane je tvrdenie, že za všetko môžu len a len politici, ľudia sú dobrí, normálni, nevinní. Na druhej strane je veta, že každá spoločnosť má takú elitu, akú si zaslúži, akú dokázala vyprodukovať.
Inscenácia vytvára svet zbastardenej antiky. Pevné hodnoty sú atramentové machule z Rorschachovho testu, každý v nich vidí to, čo chce, všetko je ovplyvnené osobnou a spoločenskou amorálnosťou, ktoré akoby neúnavne pretekali o život. Osud je sivé a bojazlivé prežívanie, túžba po nevyčnievaní a po stratení sa v dave. Jasnozrivosť je neustály únik pred zodpovednosťou, bežné zdôvodnenie skalopevnej pasivity a podvedomé vysvetľovanie vlažných istôt. Hrdinstvo je pohltené triezvosťou bez ilúzií. Vôľa bez všemohúcich božstiev zakrpatela a funguje ako náhodné živorenie pudov. Majestátnosť bytia je vtip, na ktorom sa už nikto nezasmeje, ale čo je najhoršie, nikto už nad tým ani nezaplače. Bolesť a citlivosť sú hanebné rany, ktoré sa neliečia, ale sa vyrežú. Fátum je bez amplitúd, monotónnosť je katarzia, drkotanie je rútenie sa. Ale jednota času, priestoru a deja predsa len existuje. Veď od šesťdesiatych rokov až do zamatovej revolúcie sme žili v tom istom zakonzervovanom zacyklenom čase. Po revolúcii sa rýchlo zistilo, že nový čas je len inverziou starého, túžime vždy po tom istom. Priestorom je vo svojej priesvitnosti nemenné akvárium, ktoré je navzájom pomýliteľným socialistickým domovom. Po prevrate sa tak radi strácame v zúfalej rôznorodosti, ktorá môže byť takou istou uniformou. Aj príbeh je spoločný a nikdy sa nedá zistiť, koho život práve žijeme: sme súčasne utláčanými aj utlačovateľmi, zneužitými aj zneužívateľmi, obeťami aj obetujúcimi. Nič si neuvedomujeme, ak nie je reč o nás. No osudy sú také pomýliteľné a podobné. V prepožičanom čase v prepožičanom byte žijeme prepožičaný príbeh – toto je socialistická antika.
Predstavenie je východisko, nie cieľ.
Miklós Forgács
„Inscenácia je najadresnejšia v epilógu. Konšpiračný byt sa síce rozpadol, no nahradilo ho moderné televízne štúdio. Naši starí známi si oholili fúzy, prezliekli saká, popíjajú šampanské a riadia krajinu. V odpovediach na ostré otázky moderátorky svoju minulosť popierajú, banalizujú alebo sa drzo označujú za obete.“
Soňa J. Smolková, Pravda, 6. 4. 2017
„Novinka Elity v Činohre SND je podľa tvorcov „snaha podať verný psychologický portrét ľudí, ktorí sa počas Nežnej revolúcie dokázali na základe svojho postavenia, prístupu k informáciám, no v neposlednom rade aj vďaka svojmu vzdelaniu a znalosti jazykov ako prví zorientovať v novom spoločenskom zriadení.“
Monika Tódová, Denník N, 2. 4. 2017
tvorcovia
réžia Jiří Havelka
dramaturgia: Daniel Majling, Miriam Kičiňová
scéna: Lucia Škandíková
kostýmy: Tereza Kopecká
hudba: Vladislav Šarišský
účinkujú: Richard Stanke, Dano Heriban, Alexander Bárta, Emil Horváth, Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová, Richard Autner, Dávid Uzsák, Vladislav Šarišský Ivan Černý
režisér
Jiří Havelka (1980), režisér, autor a herec, absolvoval odbor réžie alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe. Po ukončení štúdia pôsobil najmä v pražskom divadle Studio Ypsilon, kde vytvoril rad tematicky nadväzujúcich autorských inscenácií, napríklad Drama v kostce (2005, nominácia na Cenu Divadelných novín) a Kam vítr tam pláž (2008, nominácia na Cenu Divadelných novín v kategórii Alternatívne divadlo). Po odchode z Ypsilonky rozvíjal spoluprácu s Divadlom Na zábradlí, s Divadlom na Vinohradoch a s HaDivadlom. V poslednom období pracuje predovšetkým so súborom Vosto5, známym najmä otvorenými tvarmi vlastných autorských inscenácií, ktorých základným stavebným kameňom je improvizácia. S Vosto5 tiež uskutočňujú originálne divadelné invázie do verejného priestoru s názvom Druhé mesto [Second City]. Havelka pôsobí aj v oblasti tanečného a bábkového divadla. V rámci bábkového divadla sa presadil najmä nonverbálnym iluzionistickým filmovo-priekopníckym dielom Posledný trik George Melièse [Georges Méliès’ Last Trick] – Cena Divadelných novín v r. 2013 v kategórii Bábkové divadlo, Cena Erik za najlepšiu bábkovú inscenáciu roka a ďalšie ceny zo zahraničných festivalov. Jednou z najvýznamnejších je Cena Alfréda Radoka, ktorú získal v roku 2007 v kategórii Talent roka. Spolupráca tohto režiséra alternatívneho divadla a populárneho českého herca s Činohrou Slovenského národného divadla je prvá svojho druhu.
Materiály k dispozícii
Videozáznam inscenácie: áno
Texty inscenácie: SK
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk