Zvizdal (Chernobyl so far, so close)

Asi 90 miest a dedín v okolí Pripjate bolo evakuovaných po výbuchu v černobyľskej jadrovej elektrárni v roku 1986. Okruh niekoľkých desia- tok kilometrov od elektrárne sa zmenil na zem nikoho, dnes označovanú Černobyľská zóna. Pôvodní obyvatelia boli takmer ihneď masovo vysídlení mimo oblasť zamorenú radiáciou, avšak aj napriek príkazu a riadenej evakuácii sa zopár z nich rozhodlo zostať, vzdorujúc zákazu i nebezpečenstvu. Život na novom mieste vymenili za pokojný, ale strastiplný život za závorou, ďaleko od civilizovaného sveta, odkázaní sami na seba v prostredí, ktoré nazývajú domovom. Medzi pár desiatok ľudí, ktorí žili a naďalej žijú v dnes už neexistujúcich dedinách v Černobyľskej zóne, patria aj Nadja a Petro Opanasovič Lubenoc, poslední obyvatelia dediny Zvizdaľ. Výbuch v jadrovej elektrárni zasiahol do ich životov vo vtedy už zrelom veku. Zvizdaľ, ktorý sa mal stať miestom duchov, bol pre nich a ich predkov domovom už od nepamäti. Len jediný raz v živote jeden z manželov dedinu na istý čas opustil – bol to Petro, ktorý musel absolvovať povinnú vojenskú službu.

Tridsať rokov od výbuchu žijú Nadja a Petro bez prívodu elektriny a telefonického signálu, v absolútnej izolácii, pre ktorú sa sami rozhodli. V srdci prírody, ktorá sa postupne vyrovnáva s pretrvávajúcou radiáciou, obklopení poliami a v spoločnosti niekoľkých hospodárskych zvierat, ktoré s postupujúcim časom postupne hynú. Bolo to v roku 2011, keď sa tvorcovia antverpského kolektívu BERLIN po prvý raz rozhodli navštíviť Zvizdaľ a staručký manželský pár. Tak sa začal viac ako päťročný cyklus pravidelných návštev a práce na projekte Zvizdaľ (Černobyľ tak ďaleko, tak blízko). Na to, aby mohli Bart Baele, Yves Degryse a Cathy Blissonová filmovať a umelecky spracovať život starčekov, museli si postupne získavať ich dôveru. Od otázok smerujúcich k odôvodneniu ich životného rozhodnutia zostať sa tak časom dostali až k fundamentálnym otázkam ľudského bytia – o samote, láske, zdraví či smrti a strachu z nej.

Okrem neobyčajného príbehu je pozoruhodná aj forma spájajúca divadlo a film, ktorou sa tvorcovia rozhodli tento príbeh sprostredkovať divákom. Materiál v podobe dokumentárne- ho filmu sprevádzajú na javisku živé zábery hodnoverných makiet tohto ukrajinského gazdovstva v rôznych ročných obdobiach. Na nich sú zaznamenané udalosti, ktoré sa odohrali v čase mimo návštev tvorcov. Zároveň tiež zhmotňujú pohľad na náročnosť života v zdraviu škodlivom prostredí na severe Ukrajiny, s ťaž- kou možnosťou obživy. Obraz z autentických dokumentárnych záberov tak dopĺňa plastický obraz skutočnosti, ktorý si diváci vytvárajú pri blízkom nazeraní na miniatúry.

Podobne ako v mnohých ďalších projektoch, aj tu tvorcovia kolektívu BERLIN prinášajú jedinečný pohľad na svet a nezvyčajné životy neraz obyčajných ľudí. V prípade Zvizdaľu sa v ňom snúbi ťažoba života na hrane so subtílnym príbehom Baby a Deda, ktorí nikdy neprestali žiť jeden pre druhého. „Ľúbil som ju, keď bola mladá, a ľúbim ju aj teraz, keď je stará. Je to moja Baba,“ hovorí Petro. Najnovšia časť voľného cyklu s názvom Holocén je teda príbehom o statočnosti, ale aj o láske k domovu, k životu a k blížnemu.

Ján Balaj

„Antverpské duo BERLIN vybudovalo o Zvizdale majstrovskú divadelnú montáž. Publikum sedí na oboch stranách filmovej obrazovky. Pod ňou sú tri veľké modely: farma v lete, na jeseň a v zime. Kamera na robotickej ruke sa vznáša nad zátiším. Obklopuje neprístupné územie, ktoré sa snaží preniknúť hlboko do vnútra ich intimity. Aký úžasný kontrast: súčasná moderná vizuálna kultúra stojí tvárou v tvár s prastarými silami zaburinenej prírody a surovým inštinktom prežitia...“

Geert Van der Speeten, De Standaard, 17. 5. 2016

„Priestor je zaplnený veľkou obojstrannou obrazovkou. Publikum sedí na oboch stranách, obrazovky, akoby v priestore filmovaných obrazov. Pod obrazovkou stoja tri modely domu, stodoly, plotu. Tri identické kópie na jeseň, v zime a v lete, ako nejaký druh pôdy nikoho pod dokonale bielou obrazovkou, kde sa všetko začína.“

Tuur Devens, theaterkrant.nl, 17. 5. 2016