o inscenácii
Studio Hrdinů, sídliace v priestoroch Veltržného paláca v Prahe, sa od svojho založenia v roku 2012 dlhodobo zameriava na autorské projekty, ktoré tvorí stály okruh spolupracujúcich režisérov. Napriek tomu, že vzniklo pomerne nedávno, stalo sa jednou z najoceňovanejších českých scén – aj vďaka systematickej práci s novými autormi a textami. Spisovateľ David Zábranský je držiteľom ceny Magnesia Litera 2007 v kategórii Objav roka za svoju prvotinu Slabost pro každou jinou pláž. Za svoj posledný román Martin Juhás čili Československo bol nominovaný na rovnakú cenu v kategórii Kniha roka 2016.
Svoj divadelný debut napísal na objednávku Studia Hrdinů, konkrétne režisérky Kamily Polívkovej a herca a vyučeného stolára Stanislava Majera, ktorý s režisérkou pravidelne spolupracuje od ich nedávneho spoločného pôsobenia v Divadle Komedie. Všetci traja tvorcovia sa stávajú aj postavami v texte tejto svojráznej generačnej výpovede o domovine.
Čo je Česko? Kde sa Česko začína a kde sa končí? Kto chce v Česku žiť? Kto tu žije a prečo? Kto alebo čo nesie vinu za súčasnú nechuť Majera a jemu podobných voči Česku? Nesie za to vinu súčasný český prezident? V monológu, napísanom na spôsob vrstvenia sarkastických komentárov à la Thomas Bernhard, autor nešetrí nikoho z tých, ktorých si berie na mušku, ale ani nikoho zo zúčastnených, vrátane seba samého. Tematizuje v ňom „blbú náladu“, objavujúcu sa v posledných rokoch v Česku. Svoje pátranie po jej príčinách začína hľadaním nového významu tak trochu umelého či prinajlepšom archaického slova „domovina“. Jeho úsilie v sebe okrem groteskného úškrnu nesie aj istý pátos či zápal milovníka „retro“ návratov a hľadačov koreňov, takých početných práve v generácii Majera, Zábranského, Polívkovej a im podobných. Práve táto generácia v roku 1989 a následných idealistických deväťdesiatych rokoch prežívala svoj lyrický vek. Nasiaknutá revolučnými náladami, zosobnenými prezidentom Václavom Havlom a jeho idealistickou filozofiou štátu, sa cítila súčasťou veľkého dejinného pohybu, na konci ktorého videla lepšiu spoločnosť. Ideály jej vydržali až donedávna. Ako sa ukázalo, aj umelcom začalo dochádzať, že život je inde, že ideály sa rozplynuli v próze každodenného života, spoločnosť ovládli celkom pragmatické pohnútky. A neidealisti, na ktorých doteraz idealisti ako Majer a jemu podobní hľadeli zvysoka, obsadili mocenské pozície v domovine a vedú domovinu smerom, s ktorým síce idealisti nesúhlasia, ale nedokážu s tým nič robiť. V pozícii ľudí typu Zábranský, Majer či Polívková sa ukrýva paradox – na jednej strane sú schopní pomenovať spoločenské problémy v celej ich komplikovanosti, na strane druhej sú neschopní spoločnosť meniť. To je ideálna pozícia pre dobrú divadelnú komédiu, ktorá trefne glosuje súčasnosť nielen českej domoviny a ktorá ponúka zmes politického divadla a kultivovaného textu a zároveň groteskný portrét umelca, pokúšajúceho sa angažovať alebo aspoň vyjadriť sa k témam nie menej závažným, ako je stav spoločnosti a príčiny tohto stavu. Zábranský spolu s Majerom a Polívkovou túto pozíciu dobre poznajú a dokážu ju na javisku veľmi živo opísať. Ich inscenácia je obrazom človeka, na jednej strane kriticky portrétujúceho stav domoviny, no zároveň nachádzajúceho v domovine zaľúbenie, čo komentáru k aktuálnemu stavu domoviny dodáva ľudský rozmer.
Stanislav Majer získal za túto inscenáciu Cenu divadelnej kritiky za Mužský herecký výkon roku 2016. Stanislav Majer sa umiestnil za svoj výkon na prvom mieste diváckej ankety portálu i-divadlo.cz v kategórii Mužský herecký výkon roku 2016.
Ján Šimko
Majerova gesta a intonace jemně ironizují typický projev Zábranského a hercova hruď, dostatečně dlouho nahá na to, aby dámy mohly obdivovat a muži závidět, je stejně tak odkazem k rafinovanému intelektuálnímu exhibicionismu spisovatelovu jako k seriálové popularitě Stanislava Majera.
Marie Reslová, Hospodářské noviny, 19. 9. 2016
Autor naštěstí svou obsesi otázkami vztahu k rodné zemi a národní identitě odlehčuje, za- stírá a zamlžuje jak pobaveným nadhledem, tak důslednou prací s kompozicí a jazykem.
Saša Hrbotický, Aktualne.cz, 20. 9. 2016
Stanislav Majer hraje výborně: dokáže střídmými prostředky udržet pozornost publika a velmi zábavné momenty opakovaně doluje i ze zdánlivě úplně obyčejných replik. Obdobně jednoduše, ale účelně postupuje i režisérka Polívková.
Vladimír Mikulka, Divadelní noviny, 17. 10. 2016
tvorcovia
réžia Kamila Polívková
dramaturgia: Jan Horák
kostýmy: Adriana Černá
hudba: Ivan Acher
výprava a svetelný dizajn: Antonín Šilar
asistent réžie: Ondřej Štefaňák
asistent výpravy: Františka Králíková, Mariana Montenero, František Průša
hrajú: Stanislav Majer, Ľudia typu Majer
režisér

Kamila Polívková (1975) je kostýmová výtvarníčka, scénografka, režisérka. V rokoch 2004 – 2012 pôsobila v Pražskom komornom divadle (Divadlo Komedie) pod vedením režiséra Dušana D. Pařízka, s ktorým pravidelne spolupracuje v nemecky hovoriacich krajinách (Salzburger Festspiele, Deutsches Theater Berlin, Staatsschauspiel Dresden, Deutsches Schauspielhaus in Hamburg, Schauspielhaus Zürich, Burghteater Wien a ďalšie). Po prvom inscenačnom projekte Kvety škoricovníka v Brne nasledoval v roku 2009 jej režijný debut v Pražskom komornom divadle, dramatizácia románu Thomasa Brussiga Hrdinovia ako my, inscenácia hry Ödöna von Horvátha Viera, láska, nádej a hry SAM autorky Kathariny Schmitt. V súčasnosti pôsobí ako režisérka Studia Hrdinů (Deň Opričníka, Milenine recepty, Ríša zvierat, Skugga Baldur, Herec a stolár Majer hovorí o stave svojej domoviny). Kamila Polívková bola nominovaná na Cenu Alfréda Radoka v kategórii Scénografia roka 2009, v kategórii Talent roka 2010 a na cenu Český lev 2012 za najlepšie výtvarné riešenie filmu Odpad, mesto, smrť.
Materiály k dispozícii
Videozáznam inscenácie: áno
Texty inscenácie: CZ
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk