Norma

Divadlo z Pasáže je jediným slovenským profesionálnym divadlom, ktoré dlhodobo pracuje s mentálne zdravotne znevýhodnenými hercami. Je tak jedným z mála domácich príkladov praxe aplikovaného divadla, ktoré sa programovo usiluje poukazovať na to, že v našej krajine nežijú len zdraví jedinci jedného etnika, vierovyznania, rovnakej sexuálnej či rodovej identity a s dobrým ekonomickým statusom. Podobne ako inscenácia Zimná cesta, takisto uvádzaná v programe DN 2020, aj Norma Divadla z Pasáže pripomína prostú skutočnosť, že to, čo je iné, nie je nevyhnutne horšie či menej dôležité pre symbiózu spoločenstva, ktoré všetci spoločne tvoríme. Zároveň hovorí o tom, že akceptovať túto skutočnosť je v občianskej spoločnosti málo, pretože tým neprispievame k odstraňovaniu nerovností a nespravodlivosti voči marginalizovaným skupinám. Členovia Divadla z Pasáže napríklad chápu, že umenie by malo byť dostupné pre všetkých a ktokoľvek, bez ohľadu na príslušnosť k niektorej spoločenskej skupine, by mal mať rovnakú príležitosť podieľať sa na vytváraní umenia.
Inscenácia Norma v réžii Moniky Kováčovej je oproti viacerým predošlým projektom divadla iná v tom, že východiskovým impulzom nebol text či režijný zámer, ale samotní členovia súboru. Spoločné rozhovory o tom, čo je podľa nich v živote dôležité, čo by chceli dosiahnuť, aké sú ich sny a ako by chceli byť vnímaní spoločnosťou, poskytli režisérke
bohatý materiál na spracovanie. Kolektívne dielo tak skúma hranice normatívnosti, ktoré určuje väčšinová spoločnosť, a provokuje diváka svojou nekompromisnou úprimnosťou. Kým inscenácia Zimná cesta prináša vysoko estetizovanú umeleckú formu, prostredníctvom ktorej o inakosti rozpráva, Norma inakosť sprítomňuje a zároveň s humorom rozrušuje hranice medzi „my“ a „oni“. Herci Divadla z Pasáže nám dokazujú, ako veľmi sme si všetci podobní v potrebe spoločenského uznania a v túžbe zaradiť sa, byť relevantnou a autonómne vnímanou súčasťou kolektívu. Ich spoločná výpoveď nám dáva nečakanú spätnú väzbu o našom často stereotypnom vnímaní ľudí s mentálnym znevýhodnením (ale môže sa to týkať aj iných druhov diverzity, odklonu od „normy“).
Režisérka nerezignovala ani na inscenačný tvar. Ide o plnohodnotné dielo, ktoré sprostredkuje vizuálne pôsobivé obrazy. Tvorivý tím sa nebojí divadelnej skratky, symbolu ani práce so svetlom a s objektmi. Kľúčový je motív škatule, ktorý predstavuje „škatule v nás a škatule okolo nás“, teda škatuľkovanie a kategorizovanie, obmedzenia, bariéry a predsudky, ktoré sú dané kultúrne i historicky a ktoré si vytvárame my sami. Odkaz inscenácie je pritom prostý a najlepšie ho ilustruje úvodná metafora o mrkve – hoci na prvý pohľad je možno krivá mrkva menejcenná, nespĺňa normu a nedostane sa na pult supermarketu, stále je to mrkva, vyzerá aj chutí ako mrkva. A obsahuje rovnaký vitamín A, ktorý pomáha dobre vidieť – stačí si zložiť klapky z očí či vyjsť zo svojej mentálnej škatule. Divadlo z pasáže hosťovalo na MF Divadelná Nitra v roku 1996 s inscenáciou O popolvárovi, ako ho nepoznáte.

Martina Mašlárová