Jedno gesto

Autor a režisér Wojtek Ziemilski vytvára projekty na hranici divadla a performancie, zaujíma ho analýza komunikácie a jazyka, podobne ako choreografia – spôsob komunikácie prostredníctvom tanca a konfigurácie tela či jeho častí v priestore. Tento záujem ho do- viedol až ku skúmaniu jazyka nepočujúcich. Inscenácia Jedno gesto je o komunikácii tých, ktorí počujú, s nepočujúcimi. Ako komunikácia funguje? Ako sa poznanie, emócie a kultúra prenášajú, tvoria a spracúvajú? Je fascinujúce, ako sa naše jazyky javia neúčinné pri opise posunkových jazykov a vôbec sveta nepočujúcich. Wojtek Ziemilski túto komunikáciu skúma na jej prirodzenej neverbálnej úrovni: „Pre mňa je tá inscenácia o posunkovaní, o svete posunkového jazyka, ktorý nie je rovnaký ako svet francúzštiny, nemčiny alebo poľštiny. Funguje inak, je založený na iných zmysloch. Čím väčšmi som sa do toho ponoril, tým väčšmi mi bolo jasné, že je to perfektné dramatické médium: posunok, ale aj život nepočujúcich vo svete posunkovania, svet, ktorý presahuje samotný jazyk. Je to aj spôsob, ako prežívať svet a komunikovať medzi sebou. Posunkový jazyk nadobúda v kontexte divadla estetickú hodnotu, v podstate sa podobá na tanec. Posunkovať sa dá mnohými rôznymi spôsobmi. Každý človek to robí inak. Tieto rozdiely sú fascinujúce,“ uvádza Wojtek Ziemilski. V inscenácii môže divák sledovať, ako spôsob našej komunikácie určuje, čo povieme a čo zamlčíme, ako oslovíme toho, s kým komunikujeme, ako sa dokážeme s ostatnými deliť nielen o obsahy, ale aj o emócie. Podľa Wittgensteinovej tézy hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta. V inscenácii Jedno gesto je možné cítiť rozdiely v spôsoboch, akými ľudia, používajúci také rozdielne jazyky, ako jazyky počujúcich a nepočujúcich, uchopujú svet okolo seba. Ak sa zadívame do posunkovania nepočujúcich, začneme vnímať aj to, do akej miery je komunikácia počujúcich gestická a pohybová, aké fyzické je vo svojich základoch každé vzájomné stretnutie ľudí v jednom priestore, ako veľmi sa ochudobňujeme, ak z našej komunikácie tieto fyzické stretnutia vylúčime a zredukujeme ju iba na text, hlas alebo video.

Wojteka Ziemilského a jeho spolupracovníkov však nezaujíma výsostne estetické skúmanie posunkov, vytrhnutých zo žitého sveta. Na javisku vytvoril priestor štyrom hercom s rôznymi úrovňami sluchového postihnutia, aby v ňom, okrem iného, rozprávali svoje príbehy. Popri analýze posunkovej komunikácie a choreografií, ktoré takouto komunikáciou vznikajú, a popri interakcii dvoch komunikačných systémov inscenácia upozorňuje aj na každodenné skúsenosti a zápasy, s akými sa nepočujúci stretávajú, napríklad počas návštevy lekára alebo na úrade. Inscenácia vznikla v divadle Nowy Teatr, ktoré vo Varšave založil Krzysztof Warlikowski a skupina jeho pravidelných spolupracovníkov. Jeho hlavným cieľom ako umeleckého riaditeľa divadla je komunikácia a vytváranie zmysluplného dialógu s publikom. Tento dialóg môže byť založený na porozumení alebo sa môže začať provokáciou, ktorá mení rutinný spôsob myslenia. Nowy Teatr sa pritom neobmedzuje len na divadelné predstavenia. Chce byť miestom s úplne novým umeleckým postavením, snaží sa zapojiť sa do života obyvateľov hlavného mesta a zmeniť spôsob, akým mesto vnímajú. Chce byť slobodným priestorom pre umelcov a kurátorov, pre ľudí plných myšlienok a nápadov.

Ján Šimko

„Jedna scéna vznikla úplne náhodne. Poprosil som Adama, aby len skúšobne niečo zaposunkoval. A on začal hovoriť o svojom obľúbenom anime filme – bolo to skvelé. Niečo také som nikdy predtým nevidel. Táto časť predstavenia je poctou nevídaným možnostiam posunkovej reči, ktoré sú pre počujúceho nedosiahnuteľné. Pretože posunkovať rukami o vizuálnej poézii je špecifický druh pantomímy, ktorej môžu porozumieť len nepočujúci. Napokon, ja nedokážem vytvoriť celý príbeh len používaním jednej ruky, jedného písmena,“

hovorí režisér Wojtek Ziemilski

Z Jedného gesta Wojteka Ziemilského sa môžeme dozvedieť veľa. O svete nepočujúcich aj o tom, ako fungujú rôzne posunkové systémy. Je to výborná téma pre inscenáciu. O neviditeľnej menšine a o jazyku. Téma pre divadlo, ktoré chce byť blízke životu, lebo súčasne je to inscenácia o ľuďoch, o štvorici hrdinov z ich príbehmi; víťazstvami aj porážkami, snami i sklamaniami. Hodinové vystúpenie v Štúdiu Nového divadla ale nie je žiadne výchovné divadlo – veď to je celé také performatívne! Napokon – základnou matériou je tu gesto.

Piotr Morawski, Mimo slov, Dwutygodnik.com