Hamlet je mŕtvy – Faust je hladný

Dve kánonické postavy svetovej dramatickej literatúry, Hamlet a Faust, sa na nitrianskom javisku ocitajú vedľa seba, ale s rešpektom voči sebe. Nie sú to však hrdinovia dávnych čias, ale dnešní tridsiatnici, pre ktorých otázka byť či nebyť a boj dobra a zla stráca existenciálne opodstatnenie. Čo týchto novodobých menovcov spája so Shakespearovým Hamletom a Goetheho Faustom, je výpoveď o svete a o mieste dnešného mladého človeka v ňom. Ewald Palmetshofer, úspešný rakúsky dramatik, vo svojich dvoch hrách Hamlet je mŕtvy a Faust je hladný a zabehla mu Grétka zobrazuje hameltovsko-faustovských jedincov neschopných zaradiť sa do malomeštiackej konvenčnej spoločnosti. Jeho postavy narážajú na pretvárku, marazmus skrachovaných vzťahov, čo ich vedie k sebadeštrukcii. Ak splynú so spoločnosťou, stávajú sa rovnako skazenými.

Nitrianske divadlo sa rozhodlo pre dramaturgický experiment a uviedlo oba texty, inak napísané samostatne s rozdielom dvoch rokov, v jeden večer v réžii dvoch režisérov – Svetozára Sprušanského a Braňa Holička.

V inscenácii Hamlet je mŕtvy sa pár súrodencov Mani a Dani vracia domov na oslavu 95. narodenín svojej babičky a zároveň na pohreb svojho kamaráta. Stretávajú sa tu s niekdajšími priateľmi, mladým manželským párom Olim a Bínou. Kontrast a stret dvoch odlišných svetov. Do budúcnosti beznádejne hľadiaci súrodenci sa ocitajú zoči-voči pokrytecky sa tváriacej naivite, optimizmu a šťastne pôsobiacim manželom. Mladí tridsiatnici sa konfrontujú so svojou prazvláštnou rodinou a vzťahmi v nej, aby napokon uviazli v osamotení, dezilúzii a frustrácii zo sveta okolo. Je to ich jediná možná cesta na prežitie v prostredí pretvárky, klamstiev a záhadnej smrti starej mamy. Neveria, že by mohli byť šťastní, v ničom nevidia zmysel ani perspektívu. Hamlet a Boh sú vo svete Mani a Dani, čiže v dnešnom svete, mŕtvi. Inscenácia Svetozára Sprušanského je rodinnou drámou existenciálneho rozmeru. Režisér sa v duchu autora sústreďuje na bizarné rodinné vzťahy, vplyvom ktorých sa z oboch súrodencov stávajú jedinci nezaraditeľní do spoločenských väzieb. Sprušanskému sa prostredníctvom hercov darí zachytiť istú snahu o vzdor, ktorá však končí v zúfalom stave prežívania, ale nie žitia. Ako režisér a dramaturg v jednej osobe dbá na motivácie postáv, kladie dôraz rovnako na slovo, ako aj na konanie na scéne.

Braňo Holiček na rozdiel od Sprušanského v druhej časti dvojinscenácie Faust je hladný stavia všetky tri prítomné partnerské dvojice na scénu, kde ich neidividualizuje, ale robí z nich jeden chór. Jeden voice-band. Všetci prichádzajú v čiernom a nesú truhlu. Postupne sa presúvajú pred mikrofóny, aby jednotlivo či zborovo odkrývali vzájomné vzťahy a smrť na scéne prítomného dieťaťa, akejsi novodobej Margarétky, ktorú zničila faustovská diabolsky egoistická túžba a hlad. Pokrytectvo a deštrukčná morálka víťazne a jednoznačne prevyšujú čistotu a naivitu. Tak ako v Goetheho Faustovi, aj v 21. storočí Margarétka podlieha a zomiera. V Holíčkovej réžii sa v úlohe Margarétky vystriedajú všetky tri ženské postavy a Fausta si zahrajú rovnako všetci traja herci na javisku. Práca s mikrofónmi, hlasmi a filmovými strihmi dodáva inscenácii presnosť. Pochmúrnu a pohrebnú atmosféru karu zase znásobuje vecnosť a strohosť hereckého prejavu umožnená práve jasnou formou a koncepciou.

Obe inscenácie prinášajú kritický pohľad na súčasnosť a najmä na generáciu ľudí, ktorí vo svojich tridsiatich rokoch udávajú trend spôsobu života. Nitrianske divadlo výberom Palmetshoferových drám a ich spojením do jedného večera reaguje na aktuálny spoločenský problém a prináša dramatickú analýzu súčasnosti.

Dáša Čiripová

„Ak bude Divadlo Andreja Bagara chcieť, s inscenáciou Hamlet je mŕvy – Faust je hladný má veľkú šancu osloviť celkom nové publikum. Také, ktoré sotva dokážu zaujať banálne zápletky bláznivých komédií a archaický divadelný jazyk. To, ktoré vyrástlo na štýlových seriáloch ako Breaking Bad (u nás Perníkový tatko), alebo ktoré číta radšej Lyotarda ako Evitu Urbaníkovú. V Nitre aj na Slovensku je takých ľudí určite viac, ako si, bohužiaľ, vedenia divadiel zvyčajne myslia. Inscenácia môže zároveň aj bežným nitrianskym divákom sprostredkovať novú estetickú a intelektuálnu skúsenosť.“

Dominika Široká: Vykročiť z mainstreamu. kød č. 9, roč. 9., s- 10-17