Opernball

Viedenský bál ako tradičná každoročná promenáda známych a významných osobností viedenského a rakúskeho kultúrneho, spoločenského a politického života priťahuje veľkú pozornosť médií a Rakúsko (i Slovensko) ho pravidelne sleduje v priamom pre- nose. Táto okázalá udalosť – vrchol plesovej sezóny, je však, paradoxne, vzdialená od reality bežných ľudí a najmä od vojnou ohrozeného dneška. Umelý svet, ktorý budí dojem veľkosti a luxusu odkazujúceho na časy slávnej monarchie, predstiera dokonalosť. Svojimi rozprávkovými róbami a hrou na šťastie však láka mnohých ľudí. Pokušením sa stal aj pre performerku, choreografku a konceptuálnu umelkyňu Petru Fornayovú. Spolu s ďalšími troma tanečníkmi sa prostredníctvom neho vtipne a zároveň sarkasticky vyjadruje k fenoménu masovosti, davového fanatizmu a prevráteným spoločenským hodnotám. S nadhľadom, odstupom a parodovaním samých seba tvorcovia zachytávajú a pomenovávajú súčasné javy našej spoločnosti a dilemy našich životov.

Nezmyselný príhovor konferencierky, ktorá akoby vypadla z filmového plátna, kde beží záznam z viedenského Opernballu, vystrieda uvedenie tanečníkov presne v duchu viedenskej akcie ako významných individualít a spoločenských celebrít. Popritom sa performeri navzájom vtipne komentujú, vyzdvihujú či ironizujú konkrétne princípy tvorby, ale aj svoje tvorivé začiatky či začlenenie sa do tanečných komunít. Individuálnosť kontrastuje s masovosťou, umelec ká nezávislá tvorba zápasí s konzumným umením a zábavou. Na scéne vzniká postupne chaos, zmätok a strach, keď nevieme, na ktorú stranu dvoch svetov sa prikloniť a kde je naše miesto. Pocit z fašiangovej performancie Opernball je panika – pocit, ktorý by mal prebudiť naše svedomie a vedomie.

Opernball kladie otázku o zmysle umenia, ľudskej existencie a jej podstaty. Panické výkriky striedajú poplašné signály, ktoré dopĺňa báseň Michala Habaja Eliminácia. Ten, kto sa nezaradil do spoločnosti, kto sa z nej vymyká už len tým, že chce vytvárať umelecky kvalitné a nie zábavné diela, musí byť eliminovaný, odstránený, vyhostený. Odpoveď na to, či má zmysel umenie alebo len zábava, či má zmysel zaradiť sa do spoločensky daného systému, kam patrí väčšina, alebo byť solitér bez statusu a bez peňazí, nachádzajú tvorcovia v sebe a vo svojom vnútri.

Petra Fornayová opäť prepája tanec, hudbu, poéziu a videoart. Nájdeme tu množstvo odkazov a alúzií na slovenskú poéziu (Peter Šulej, Peter Macsovszky, Michal Habaj) a na svetové hudobné diela v kombinácii s originálnou hudbou Martina Burlasa. Zakomponovanie slovenských umeleckých kontextov do tanečných projektov je charakteristickým znakom tvorby Petry Fornayovej. Pre divadlo a tanec tak odkrýva kvalitu slovenského umenia.

Dáša Čiripová