Vtedy v Bratislave

Autobiografický román Žo (Žofie) Langerovej Vtedy v Bratislave, intelektuálky s buržoáznym a židovským pôvodom, ktorá spolu s manželom Oskarom Langerom, nezdolne veriacim komunistom, súhlasila spočiatku s myšlienkami socializmu a neskôr z nich kruto vytriezvela, sa stal v roku 2007 Knihou roka. Paradoxom a zároveň smutnou realitou je, že kniha vyšla v slovenskom preklade 28 rokov po jej vydaní v Londýne (1979). Spolu s románom Jána Roznera Sedem dní do pohrebu (s podobným osudom publikovania a rovnako uvedeným v Slovenskom komornom divadle v Martine  v dramatizácii Petra Pavlaca, r. 2012) patrí ku kľúčovým autobiografickým dielam slovenskej literatúry 20. storočia.

Vtedy v Bratislave je nielen svedectvom doby, ale aj vynikajúco napísaným dielom s veľmi triezvym, zrelým pohľadom ženy, ktorá rozpráva o svojom živote s nadhľadom a veľkým spisovateľským talentom. Kniha ako aj dramatizácia Petra Pavlaca zachytáva predvojnové roky v Bratislave a neskôr dramatické 50. a 60. roky v komunistickom Československu. Tvorivý tandem Peter Pavlac a Patrik Lančarič sa po uvedení Pavlacovej dramatizácie v roku 2013 v rozhlase rozhodol osud silnej ženy, ktorá napriek pohnutým a tragickým udalostiam v jej živote bola schopná triezveho pohľadu na dobu, v akej žila, sprítomniť aj prostredníctvom javiskovej podoby. Manželia Langerovci utiekli pred nacistickými čistkami do USA, odkiaľ sa po vojne na naliehanie Oskara Langera vrátili do Československa. Inscenácia sa stáva odstrašujúcim mementom doby, v ktorej sa konali vykonštruované procesy s komunistami nepohodlnými pre stalinský režim. Odsúdenie na smrť alebo na doživotie malo byť hrozbou a zastrašením spôsobujúcim absolútnu poslušnosť. V roku 1951 uväznili aj Oskara Langera, bol podozrivý pre svoj židovský pôvod, ako aj pre kontakty so zahraničím, keďže s Žo niekoľko rokov žili v USA. Bol obvinený v procese s Rudolfom Slánským a na rozdiel od mnohých popravených odsúdený na 22 rokov. Od jeho uväznenia prešla Žo Langerová a jej dve dcéry strastiplnú cestu boja o holú existenciu, o svoju hrdosť a dôstojnosť. Túto neskutočnú silu a životnú múdrosť pevnej ženy, rôzne životné peripetie a pády, ktorými musela prejsť, a jej zocelenie i odhodlanie ísť ďalej stvárňuje v martinskej inscenácii Jana Oľhová, no nie s traumou, ale so svojským nadhľadom.

Napriek tomu, že v inscenácii vystupuje viac postáv, a teda aj viac hercov, ide vlastne o monodrámu a herecké sólo. Prostriedky, ktoré Jana Oľhová volí na stvárnenie vnútorných premien Žo Langerovej, akoby vychádzali aj priamo a pravdivo z nej samej. V trojhodinovej inscenácii je stále na scéne a množstvo textu, ktoré nerecituje, ale zobrazuje, svedčí o výnimočnosti herečky. Tvorcovia dodávajú inscenácii dokumentárny rozmer a to prostredníctvom archívnych filmových dokumentov zachytávajúcich nielen procesy 50 rokov, ale aj okupáciu Československa v roku 1968.

V osude Žo Langerovej netreba vidieť len osobnú tragédiu zasadenú v minulom storočí. Odkaz inscenácie o následkoch mocenského presadzovania ideológie presahuje dobu a stáva sa apelom k dnešku, ktorý nemusí byť vzdialený tomu, čo už tu raz bolo.

Dáša Čiripová

„Čo je v knihe len medzi riadkami, tu dostáva konkrétne kontúry v otázkach a témach, ktorým sa venujú i v spôsobe, ako na seba reagujú. Langerová nie je hrdinka v pravom zmysle slova. Je obdivuhodné, čomu dokázala s obrovskou vytrvalosťou čeliť. Vidíme jej silné stránky aj slabiny, tvrdohlavosť, naivitu, nároky, zmysel pre ochranu rodiny. Jej hrdinstvo spočíva v psychickej sile a napokon v nekonečnej, hoci nikdy nevyslovenej nádeji. Práve tú sa tvorcom podarilo sprostredkovať divákovi.“

Dária F. Fehérová, kød č. 10, roč. 9, s. 9-13

 „Langerovej dielo zdramatizoval dramaturg a dramatik Peter Pavlac, vďaka ktorému sa z autobiografickej knihy denníkového charakteru stáva živá výpoveď jednej ženy nielen o časoch s pachuťou komunizmu, ale aj o snahe ochrániť svoju rodinu, oslobodiť manžela a bojovať za pravdu. Pavlac text veľmi vhodne koncipoval do rozhovorov Žo so svojimi dcérami, prostredníctvom ktorých si hrdinka spomína na ťažké časy aj na vzťah s manželom.“

Katarína Cvečková, Pravda, 12. 11. 2015