Miracles

Rituál ako šport. Vízia ako agroturizmus. Zázrak ako miestna história. Najväčším objavom inscenácie je, že na to, aby sa nám otvorili nové svety, aby sme uvideli za banalitou zázraky, aby sme objavili neprebádané skryté teritóriá v nás a okolo nás, aby sme si všimli utajené paralelné priestory, nepotrebujeme vystúpiť z otroctva faktov, oprostiť sa od všetkého materiálneho, upokojenie, vyrovnanosť, ticho, ale potrebujeme, práve naopak, odhodlanosť, pohyb, zvedavosť, neposednosť, dobrodružnosť, nepokoj, zápal, a nadšenie.

Nie striasť sa a vzdať sa, ale otvoriť sa a zaútočiť. Nečakať, ale chcieť. Nie mimo nás, ale s nami. Nie nechať sa uniesť, ale rozhodnúť sa. Nie vyprázdniť sa, ale sa naplniť. Nie zastaviť sa, ale vydať sa na cestu. Hoci na mieste. Dosiahnuť vnímanie existencie ako neustále ponechávanie stôp. A naučiť sa tie stopy čítať. Na to potrebujeme nanovo ovládnuť svoje zmyslové orgány a premeniť ich na orgány zmyselné. Musíme nanovo vidieť, nanovo vnímať, nanovo lúštiť a nanovo pomenovať. Opustiť bezpečie známeho a pochopiť, že neznáme je len všetko to, na čo sme zabudli, zanevreli, len preto, lebo človek je radšej lenivým vegetatívnym tvorom ako hrdinom každodenného stvorenia. Nebáť sa bezuzdného poriadku, ktorému nerozumieme. Nebáť sa neskrotných osláv entropie. Všetky štyri časti predstavenia sa začínajú podaním základného rytmu existencie: pre Debris to je metronóm, pre Daubnerovú tlkot srdca, pre Pôtoň kroky, pre Med a prach dýchanie. Od chladného abstraktného k chladnému ľudskému, teplo je v zdolaní trasy a seba a ostatných. Mechanickosť ako ochranná sieť.

Na začiatok Debris ponúka odrazenie sa od makrokozmu, nakoniec Med a prach naznačí návrat do mikrokozmu. Medzitým nás Daubnerová vedie na štadión a Pôtoň zase do chrámu. Obidve miesta môžu byť synonymom divadla. A divadlo je metaforou permanentného súkromného stvorenia. Prahriech alebo nekonečný triumf? Nezabudnúť na možnosť putovania mimo fyzických zábran. A snažiť sa to artikulovať. Nájsť si jazyk. Stratiť nevinnosť. Koľkokoľvek ráz. V každej časti inscenácie príde chvíľa narušenia, v každej epizóde aktéri spadnú na zem a vstávajú z mŕtvych, v každom obraze je relikt neviditeľnej stránky existencie. Debris orámcoval projekt zo štyroch živlov: vodou a vzduchom, Med a prach zase zemou a ohňom. Uprostred sú stavby humánne: ihrisko a kostol. Pre Debris je ľudské vnímanie vždy narušenie dokonalosti, estetika je dôležitejšia ako emócie, to úplne vzdialené, to absolútne ďaleko sa približuje. Choreografia častíc, plač komponentov. Elementárnosť ako krásny omyl. Pre Med a prach je zase existencia už tak blízko, že sa ledva rozoznávajú jednotlivé formy. Všetko je torzo a fragment. Priestor je paralelná prítomnosť rovín, časopriestor je absurdný výskum tušeného. Človek je len tým, čo skúma. Bádanie je zmyslom života. Ale zmysel je to, čo vzniká tým, že zmizne. Pomenovanie je neľútostná deskripcia neistoty. Spoznať je archeológia sebaklamu. Pre Daubnerovú je bytie sledom športových disciplín, vládne tu fyzickosť, výkon tela, čo chce aj pomôcť, aj zabrániť mysli, aby vyvolala nepolapiteľné fotografie minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ktoré sú vždy len alternatívou zdanlivej skutočnosti. V tomto svete sa človek stotožňuje so svojím konaním. Tradícia je odrazom rodinných súkromných mytológií. Preto je únava tela spásou duše. Pre Pôtoň je zase duch šatom, ktorý sa dá vyzliecť a navliecť, tvárou sa stane kolektívne vedomie, chrám všemozgom, Ježiš nepriznaným a nepríjemným alter egom každého. Daubnerová berie bytie ako exhibovanie, ako výklad, Pôtoň ako skrývanie sa, ako večné zdieranie z kože. Komunikácia je neartikulované precítenie všetkého naraz.

Miklós Forgács

„Divadlo Pôtoň oslovilo na spoluprácu tri divadelné zoskupenia, ktorých výrazný autorský rukopis roky spoluvytvára to najlepšie na domácej nezávislej scéne. Debris Company, Med a Prach, Sláva Daubnerová a Divadlo Pôtoň vytvorili multižánrové dielo s témou zázrak.“

gregi.net, 20. 4. 2017