Znovuzjednotenie Kóreí

Na základe názvu Znovuzjednotenie Kóreí by divák ľahko mohol nadobudnúť dojem, že ide o inscenáciu so spoločensko-politickou témou, ktorá sa buď priamo vyjadruje k zložitým vzťahom medzi Severnou a Južnou Kóreou, alebo prinajmenšom komentuje aktuálne politické dianie. Konverzačná hra francúzskeho dramatika Joëla Pommerata sa však primárne zameriava na napätie medzi inými dvoma svetmi – mužským a ženským. Nadčasovú a v umení zrejme najčastejšie spracovávanú tému Pommerat navyše zobrazuje celkom osobitým spôsobom cez viac ako tridsať krátkych, ale obratne napísaných briskných dialógov s prekvapivou pointou. „Neoriginalitu“ témy pritom priznáva aj sám autor, keď využíva postavy a motívy z diel Arthura Schnitzlera, Edwarda Albeeho či Ingmara Bergmana. Výber tohto dramatického textu odráža určité progresívne tendencie, ktoré sa v dramaturgii Činohry Štátneho divadla Košice kontinuálne objavujú už zopár sezón. Všetky podobné tituly sú pritom pre- viazané s menom dramaturgičky Miriam Kičiňovej a s režisérmi s výrazným osobitým rukopisom. Do tejto skupiny patrí aj Júlia Rázusová, ktorá v tomto divadle naštudovala už druhý titul – a opäť – ako v prípade diela Kto sa bojí Virginie Woolfovej – ide o inscenáciu, ktorá odzrkadľuje večné partnerské boje, upozorňuje na rozdielnosti mužsko-ženských svetov a s tým súvisiace hľadania spôsobu ich zjednotenia. Podprahovo sa však v Znovuzjednotení Kóreí predsa len objavuje aj istá forma politiky a kritiky aktuálnej spoločnosti. Konflikt mužsko-ženského sveta je len metaforou akéhokoľvek iného konfliktu, ktorého základom sú dve protichodné strany, ich nesúlad, boj o moc či ten najzákladnejší boj – o prežitie.

Rázusovej koncepcia je tentoraz ešte väčšmi než inokedy spätá s výtvarnou stránkou inscenácie, ktorej autorkou je Markéta Plachá. Rázusovej prirodzenú scénickú nápaditosť a hravosť tu Plachá dopĺňa aj o inšpirácie a impulzy z bábkarského prostredia. Scénografia i kostýmy pritom pracujú aj s metaforou prítomnou v názve Pommeratovej hry. Okrem vojensky ladených kostýmov sú tu v rôznych variáciách prítomné aj farebné spomienkové stuhy pripomínajúce tie, ktoré visia na Moste slobody, jedinom moste spájajúcom obe Kórey.

Do akéhosi „mierového ringu“ uprostred hracieho priestoru vstupujú stále nové a nové postavy, ktoré rozohrávajú mozaiku množstva banálnych i bizarných, humorných i vážnych situácií tesne pred, po či počas vzťahovej krízy. Šestica hercov, hrajúcich vyše 50 postáv, je pritom dokonale zladená a prostredníctvom špecifickej poetiky Júlie Rázusovej kreuje zakaždým iné, nápadité a divadelne bohaté mizanscény, nad ktorými sa vznáša naivná hravosť a súčasne akási surová bojovnosť. Na scéne pritom funguje dokonalá súhra a kolektív- na dynamika, napriek tomu, že štvoricu domácich hercov Alenu Ďuránovú, Tatianu Polákovú, Andreja Palka a Petra Čižmára tentoraz doplnili aj dvaja hosťujúci herci, Veronika Husovská a Braňo Mosný. Do košického hereckého tímu nielenže výborne zapadli, ale medzi svojich kolegov priniesli aj tú správnu dávku groteskného nadhľadu.

Napriek istej skepse z rozkladu medziľudských vzťahov a možno i spoločenského systému, ktorá z inscenácie miestami presakuje, sa predsa len v diaľke mihá farebná stuha nádeje, na ktorej visí nápis: Za lásku!

Kultúrny spolok MLOKi

„Je hrou, v ktorej 3 herečky stvárňujú 28 a 3 herci 24 vtipných, bizarných, tragických i sentimentálnych postavičiek vytvárajúcich situácie vzťahov medzi mužmi a ženami, ale i medzi mužmi a muž- mi a ženami navzájom. Rýchle prevleky, neustála prítomnosť na scéne i mimo samotného výstupu, prechod z postavy do postavy, ale i dôsledná práca s rekvizitami a symbolmi je presná azda u každého z interpretov.“

(Hana Rodová, devin.rtvs.sk, 27. 2. 2018)

„Už rozloženie divákov na dva protistojace bloky tvorí metaforu, ktorá sleduje ústrednú Pommeratovu myšlienku o rozdelení. Diváci na oboch zaplnených tribúnach si takto celý čas môžu pozerať tvárou v tvár, z očí do očí, tak ako to je počas celého predstavenia medzi predstaviteľmi jednotlivých postáv. (...) Priamo pred divákom sa takto odvíja fragmentárny sled situácií, ktoré hroziacu monotónnosť vyvažujú žánrovou pestrosťou od grotesknosti cez tragickosť až po absurditu. Zjednocujúcim motívom je človečenstvo a vzťahy medzi ľuďmi na sto spôsobov.“

(Matúš Marcinčin, monitoringdivadiel.sk, 29. 5. 2018)