Stalker

Návšteva mimozemskej civilizácie na Zemi zanechala na nej niekoľko poznačených miest. Vznikli Zóny, ktoré fungujú vlastným, pre človeka nepochopiteľným spôsobom. Neexistujú tu fyzikálne zákony ani život v podobe, v akej ho poznáme. Uzavreté, ozbrojenými mužmi strážené oblasti a predmety v nich fascinujú, strašia aj lákajú zároveň – priťahujú úzkostlivých vedcov i nenažraných kšeftárov. Najlepšie ich však poznajú stalkeri, ktorí tieto tajomné predmety vynášajú a zároveň si viaceré tajomstvá Zóny stále nesú so sebou.

Kultová predloha, ktorá má slávnu filmovú verziu a inšpirovala aj sériu počítačových hier, sci-fi román bratov Strugackých Piknik pri ceste (známy aj pod názvom Stalker), približuje život na okraji jednej Zóny. Ukazuje svet plný dezilúzie, ktorému kraľuje jeden z najlepších miestnych stalkerov Roderick Shoehardt, prezývaný Ryšavec.

Divadelné zoskupenie Teatro Tatro je dobre známe tým, že vodí svojich divákov po maringotkách, stanoch a exteriéroch. Tvorcovia aj v najnovšej inscenácii v réžii Ondreja Spišáka a vo výtvarnom koncepte Karla Czecha stavili na priestor vzdialený tradičnému blackboxu. Stalkera vniesli do priestorov bývalých nitrianskych kasární – netradičný divácky zážitok sa začína už pri bráne kasárenského objektu a pokračuje pochodom cez surový exteriér rozbujneného lesíka. Pohyb v útrobách Zóny je, samozrejme, regulovaný a dovolený iba v sprievode eskorty.

Kto v tejto divadelnej zóne hľadá pohodlné sledovanie odťažitej a so súčasnosťou nezlučiteľnej fikcie, zrejme šliapne vedľa. Pobyt v miestnej paralyzovanej spoločnosti, v ktorej sa poriadne nežije ani neumiera, iba hibernuje, je bezútešný a pohlcujúci zároveň. Na konci putovania, navyše, netreba čakať známe šapito, ale o poznanie komornejší vojenský stan. Podmanivá atmosféra Zóny preniká do každej jeho nitky o to väčšmi, že tunajší obyvatelia sú divákom v každej chvíli doslova na dosah. Obidva tábory sa vzájomne uzatvárajú do silne magnetickej divadelnej pasce, ktorej však nechýba humor ako neodmysliteľná súčasť rukopisu Teatra Tatra.

Spišák ako autor scenára a režisér neponúka divadelnú verziu Tarkovského filmu ani mechanický prepis prózy Strugackých, hoci v jej stopách jasne kráča. Sprostredkúva však osobitý ponor do sveta, v ktorom doterajšie vedomosti ľudstva fatálne stroskotali a zoči-voči nevysvetliteľnému je takmer každý deň testom vštepených imperatívov či úpravou pravidiel. Do sveta, ktorý na tých, čo sú mu príliš blízko, zanecháva stopy, a v ktorom boju o prežitie – existenciálnemu aj reálnemu, dáva zmysel iba čosi také nezmyselné ako láska.

V prípade Stalkera tvorcovia mierne redukujú typický, bohato spektakulárny štýl zoskupenia, aby tak posilnili koncentrovanú atmosféru dobrodružného tajomna, vytvorili ťaživé ovzdušie, v ktorom môže každý krok znamenať smrť či ďalšie dočasné víťazstvo. Dominantou je tu predovšetkým autenticita a živelnosť, s akou zohratý ansámbel hercov a herečiek (spolu s účinkujúcim režisérom) kreuje panoptikum postáv žijúcich v dotyku so Zónou. Spomedzi nich prirodzene vyčnieva ústredný hrdina a rozprávač Ryšavec v podaní Milana Ondríka, ktorého herecký výkon patrí k tým najpozoruhodnejším z uplynulej sezóny. Príbeh rámcuje Ryšavcova „labutia pieseň“, údajne posledná výprava do Zóny. Počas nej sa vydá za tým najvzácnejším objektom Zóny, získanie ktorého si však vyžaduje nemalú obeť.

Kultúrny spolok MLOKi

„Práve silná atmosféra je tým, čo sa derie na jazyk v snahe zachytiť pár slovami pocit z divadelného Stalkera. Divák sa v tomto prípade stáva priamym účastníkom zvláštnej akcie na hrane so zákonom. (...) Herecká koncentrácia (nielen Ondríkova, ale aj jeho kolegov), režijné nápady a efekty, genius loci a typická teatrálnosť Teatra Tatro tak robia zo Stalkera divadelné dobrodružstvo, na ktorom zúčastniť sa oplatí.“

(Martina Mašlárová, .týždeň, 13. máj 2018)