Môj boj

Šesťzväzkový autobiografický román Môj boj nórskeho spisovateľa Karla Ove Knausgårda je považovaný za literárnu senzáciu. Diskutuje sa o ňom medzi literátmi a rovnako sa oň zaujíma i bulvár. V rokoch 2006 – 7 začal úspešný, cenami ovenčený mladý spisovateľ Knausgård pociťovať nechuť k fikcii. „Bola to kríza. Už z predstavy vymyslenej postavy vo vymyslenej zápletke sa mi dvíhal žalúdok.“ Knausgård hľadal spôsob, ako čo najvernejšie a najpravdivejšie popísať skutočnosť. Ústrednou postavou jeho nového diela nemohol byť nik iný ako on sám, presnejšie, postava s jeho menom, a materiálom nič iné ako skutočnosti z jeho vlastného života. Táto sizyfovská a celkom antiliterárna snaha sa nevyhnutne musela skončiť groteskou – Knausgårdov boj je vopred prehratý a autor to veľmi dobre vie. No napriek tomu sa pokúša. A čitateľ tento jeho fascinujúci boj sleduje na ploche viac ako 3 500 strán. Knausgårdove detailné mnohostranové popisy tých najbanálnejších úkonov, akými sú upratovanie, nakupovanie, kŕmenie detí či bežný telefonický rozhovor, čitateľ cíti až fyzicky a uprostred situácií, akou je narodeninová oslava, túži uniknúť spolu s autorom. Fyzické prežívanie čítaného je jednou z kvalít, ktoré tento text robia jedinečným. A popri tom aj rekapitulácia, či presnejšie, re-inscenovanie toho najbanálnejšieho z vlastného života. Knausgård do verejného priestoru literatúry prináša najintímnejšie detaily svojho života. To konvenuje dnešným čitateľom, ktorí vo svojich životoch takisto hľadajú niečo zverejniteľné alebo dokonca za zverejniteľné považujú všetko. Možnosť vymeniť zažité za záujem okolia o svoju osobu je pre generáciu producentov selfie veľkým lákadlom. Osobitý sociálny experiment robí z knihy najmä skutočnosť, že autor pomenoval všetky postavy skutočnými menami ľudí z jeho okolia. Ak si ich zadáte do vyhľadávača, nájdete ich fotografie. Sebazničujúce na tomto experimente je, že Knausgård literárnej sláve a kariére obetoval nielen rodinné vzťahy.

Neprekvapuje, že román Môj boj svojimi kvalitami zaujal novátorského režiséra Michała Borczucha a divadlo TR Warszawa, systematicky pracujúce s inscenovaním súčasných divadelných textov, ktoré prekračujú hranice divadelných konvencií a nanovo definujú divadelnosť. So súborom hercov, zvyknutých stvárňovať na javisku nedramatické situácie spôsobom, ktorý je pre diváka strhujúci, vytvoril režisér a jeho tím fascinujúce javiskové dielo, svojou inovatívnosťou konkurujúce novátorstvu Knausgårdovho románu. Borczuch na javisko neprináša klasickú dramatizáciu, ale z prvkov a formálnych inovácií románu vytvára inscenáciu, v ktorej divadelnými prostriedkami kladie otázky, aké román už položiť nemohol. Čo z nášho prežívania je vo chvíli prerozprávania spomienok nové a čo vytiahnuté z pamäti? Ktoré chvíle svojho života inscenujeme a ktoré prežívame? Kedy sa správame ako divadelné postavy podľa vopred daných vzorcov a kedy sme autentickí? Režisér Michał Borczuch podľa vlastných slov vnímal Môj boj ako rozsiahlu epickú meditáciu o realite: „Extrémna, až fanatická subjektivita, ktorá ma občas dohnala k nenávisti voči autorovi diela, odhaľuje pravdu o dnešných časoch, v ktorých sa skúsenosť zo skúmania samého seba ako v selfie stáva bojom za existenciu vo svete prekypujúcom ľuďmi. Ostatní k nám môžu mať veľmi blízko, môžu byť súčasťou rodiny, ale keď sú konfrontovaní s naším egom, redukujú sa na postavy v románe. Knausgård na nás apeluje, aby sme z našich životov vyprodukovali literatúru. Ale tu je paradox: keď náš život nadobúda význam, akýkoľvek iný život – aj keď sa uchová v úplných detailoch – sa stáva anonymným. Preto sme pri vývoji projektu postavili vedľa seba Knausgårdov román a osobné skúsenosti vybraných čitateľov, ktorí budú dôležitou súčasťou inscenácie.” Štvorhodinová inscenácia je premyslená do posledného detailu. O jej kvalite svedčí aj prestížne ocenenie Passport Polityki. V roku 2017 ho režisér Michał Borczuch dostal za Môj boj, originálne a úchvatné divadlo plné empatie, ktoré zároveň starostlivo a bez irónie analyzuje pohnútky nášho ega, me- chanizmy pamäti a rolu umenia v našom živote.

Ján Šimko

„Je majstrom, pokiaľ ide o čas, napätie a jemné detaily. Javisková verzia diela Môj boj je o našej túžbe po ‚normálnosti‘, ‚skutočnom živote‘, ktoré hľadáme vo viac či menej maskovaných fikciách. Borczuch inscenáciu zakladá na para- doxoch, predstavuje ‚realizmus‘ a ‚realitu‘ ako rafinovanosť, vytvorenú starostlivo skrývaným úsilím.“

(Witold Mrozek, Gazeta Wyborcza online – Culture)

„Môj boj v TR Warszawa je pripomienkou na ma- ratóny Krystiana Lupu, ktorý uviedol divákov do zvláštneho stavu koncentrácie.“

(Jacek Wakar, Onet.pl)