Piesok v očiach

Rabih Mroué, libanonsko-nemecký režisér, herec, performer a zároveň najvýraznejší reprezentant žánru lecture-performance alebo divadelnej prednášky, vo svojom ostatnom diele konfrontuje diváka s prezentáciou vojny a smrti prostredníctvom klamlivej mediálnej manipulácie. Metafora piesku v očiach vypovedá o dočasnom zaslepení a nemožnosti vidieť jasne pravdu o forme zabíjania a o podobe, akou je zobrazovaná. Rabih Mroué sa dlhodobo venuje práve téme zobrazovania násilia, mechanizmom mučeníctva a politickej propagandy. Charakteristickým znakom konceptuálnej práce Rabiho Mrouého je miešanie fikcie a dokumentu a prepájanie skutočných historických udalostí s vymyslenými historkami, ktoré komplikujú rozpoznanie pravdy aj reality a upozorňujú na post- faktické relativizovanie.

V Piesku v očiach Mroué pred divákom demonštruje prostredníctvom dokumentov a postprodukčne vytvorených propagandistických fiktívnych filmových záberov rozdielne formy zabíjania, násilia a ich predvádzania. Divák je vystavený závažnej a apelujúcej otázke, ako sa smrť prezentuje v obraze. Sám tvorca v rozhovore pre londýnsky Daily Sabah hovorí, že vojna sa odohráva na zemi, ale tá druhá prebieha v obrazoch. „A v týchto vojnách obe strany vyzerajú rovnako“.

Na začiatku nachádza režisér vo svojej poštovej schránke USB kľúč s propagandistickou nahrávkou ISIS, následne sa pozeráme na zábery z historického vojnového filmu, aby sme nakoniec boli priamo konfrontovaní s dvoma vedľa seba umiestnenými fotografiami – na jednej je záber z islamskej vojny a na druhej sú zachytené nálety dronov. Prekrúcanie faktov, prestrihy, zneužívanie média a obrazu vedie k manipulácii, nepravde a následne zaslepenosti. Rabih Mroué využíva verejne dostupné materiály a kladie vedľa seba dve formy vraždenia. Na jednej strane sú vrahovia ISIS, ktorí svoje obete vraždia a zároveň priamo hľadia do kamery, ktorá ich sníma, na druhej strane sú drony ako naprogramovaný vraždiaci stroj. Ako je možné, že liberálno-demokratická, humanistická spoločnosť je schopná a ochotná vôbec akceptovať jednu z týchto foriem? Nie je zabíjanie v akejkoľvek podobe vraždením a stratou života? Prečo rozlišujeme medzi fiktívnymi obrazmi zabíjania vo filmovom trileri a obrazmi skutočného zabíjania? Závažnosť témy, ktorú v tejto divadelnej lekcii nastoľuje Rabih Mroué, je alarmujúca. Navyše, ak si sami uvedomíme jej naliehavosť. Tvorca predkladá len obrazy, fotografie, dokumenty... a je na nás, aby sme sa prostredníctvom týchto materiálov priblížili k podstate témy, následne k samotnej odpovedi na položené otázky a potom k objektívne nájdenej pravde.

Dáša Čiripová

„Ako diváci strávite veľa času premýšľaním, ktorý z týchto príbehov je pravdivý či nepravdivý. Na tom však nezáleží. Pretože Mroué chce ukázať, že každá spomienka, každý obraz podlieha okolnostiam, ideológii a skúsenosti. Mroué je spomedzi divadelných režisérov dekonštruktérom.“

(Alexander Jürgs, In der Bilderfalle, Nachkritik, Wiesbaden, 1. november 2017)

“Hranica medzi fikciou a realitou je v Piesku v očiach veľmi vágna, čo je zámer. V súčasnosti je naše vnímanie reality výsledkom postprodukcie a toto vnímanie sa samo reprodukuje cez obrazy, obrazovky a kontá sociálnych médií.

Takúto naráciu postprodukcie umelci využívajú na vyrozprávanie príbehov. Mrouého performancia sa nezameriava na klišé o teroristických propagandistických videách. Volí si inú cestu, aby o nich hovoril, a zameriava sa na obrazovú vojnu. Porovnáva obrazy násilia a to, ako sme ich schopní vnímať.”

(Cihad Caner, Daily Sabah, 1. december 2017)