Ľudia, miesta a veci

Brilantne napísaná tragikomédia súčasného významného britského autora a režiséra Duncana Macmillana Ľudia, miesta a veci ponúka strhujúci príbeh herečky Emmy, ktorá sa ocitne v liečebni pre drogovo závislých a je prinútená priznať si, kým v skutočnosti je. Pre lekárov a terapeutov je Emma tvrdým orieškom a pre Emmu sú drogy stále jediným spôsobom, ako existovať v tejto šialenej dobe. Po všetkom, čo prežila, je najťažšie mať rada samu seba.

Hra, ktorá bola nominovaná na cenu Laurenca Oliviera ako najlepšia hra roka, mala svetovú premiéru v londýnskom Národnom divadle v roku 2015 v koprodukcii s Headlong Theatre Company. Inscenácia zožala obrovský úspech a v roku 2016 bola prenesená na londýnsky West End do divadla Wyndham. Následne v roku 2017 bola uvedená v St. Ann’s Warehouse v New Yorku. Režisérom londýnskej inscenácie bol Jeremy Herrin a hlavnú rolu brilantne stvárnila herečka Denise Gough, ktorá za ňu získala Cenu Laurenca Oliviera za najlepší ženský herecký výkon za rok 2016.

„Naša kultúra inklinuje skôr k idealizovanému pohľadu na závislosť alebo naopak, k jej stigmatizovaniu, vytvára buď moralistické rozprávky, tragické spovede obetí, alebo skĺzava do paródie. V každom prípade ignoruje realitu problematiky závislosti, a to tak z pohľadu závislých, ako aj z pohľadu ich blízkych. Chcel som napísať o procese liečby, čo sa ako téma príliš často nerieši, prípadne to vzbudzuje diskusiu a kontroverzné postoje. Ja sám som sa pri príprave rešerše k hre často stretával s množstvom prekvapivých aspektov spojených so štruktúrou podpornej liečby závislostí. Celý proces mi pripadal rozporný

– morálne, intelektuálne aj emočne. Túto hru som napísal čiastočne aj preto, aby som sa vyrovnal s týmto rozporom. Zamerať sa na proces liečby bola do veľkej miery tiež umelecká výzva. Proces liečby závislosti totiž popiera lineárnu naratívnu štruktúru, ktorú od drámy požadujeme – chceme úvod, jadro a na záver katarziu, ktorá nám prinesie jasnú výpoveď a poučenie. Realita liečby je však iná, je to nikdy sa nekončiaci proces. Je to každodenný boj o život. Bral som to teda ako výzvu pre autora – vytvoriť dramatický tvar bez začiatku, prostriedku a konca, tému nechať nejednoznačnú a napriek tomu predstaviť divákom silný príbeh. Dôležité pre mňa ako autora je, že téma tejto hry sa nekončí len závislosťou, ale smeruje k všeobecnejšej problematike. Aké to je žiť v dnešnej dobe? Ako dokážeme definovať sami seba? Koľko úsilia nás stojí prežiť ďalší deň? Čo pre nás znamená schopnosť začleniť sa do spoločnosti? To sú všetko veľké existenciálne otázky. Chcel som, aby táto hra mala výrazne subjektívnu formu.“

(Z rozhovoru s Duncanom Macmillanom, Exeter Northcott Theatre, 17. októbra 2017)

„Podstatné však je, že hra sa nezaoberala iba drogami, liekmi či alkoholom. Vyjadrovala sa k ťažkým životným dilemám súčasného človeka, ku ktorým sa priznávali jednotliví pacienti, vypovedala o kríze osobnosti, vzťahoch (napríklad o vzťahu matky a dcéry), rodine, viere v Boha i v seba, o divadle, lebo Nina bola herečka. (...) Zložitého titulu sa ujal skúsený režisér Marián Amsler. Dôsledne dodržiaval temporytmus hry, striedal polohy, dynamiku i nálady tak, aby sa divák nenudil. (...) Inscenácia pôsobí ťaživo, zaplavuje diváka množstvom myšlienok, otázok a tém – a nekončí sa odchodom z divadla, čo možno pokladať za jej hlavnú devízu.“

(Marta Žilková, 23. január 2018)

„Hra mladého britského dramatika Duncana Macmillana prináša aktuálnu tému (ktorá má aj istý edukatívny charakter), výrazné a vnútorne komplikované postavy a zaujímavé dejové zvraty. Ak sa to spojí s modernou réžiou, premysleným efektným a zároveň funkčným scénickým konceptom a kvalitným charakterovým herectvom, divadlo získa titul, ktorý bez problémov vypredá veľkú sálu a možno aj zľahka pošteklí chuťové poháriky nejedného kritika. Nech to znie akokoľvek klišéovito, v Nitre to tentoraz skutočne klaplo.”

Katarína Cvečková 11. marec 2018

„Režisér Amsler, ktorý sa programovo venuje inscenovaniu súčasných hier na slovenských a českých javiskách, dokáže priniesť aktuálne témy a tlmočiť ich zrozumiteľným jazykom ozvláštneným skrytou esenciou, ktorou hru interpretuje. (...) Inscenácia Ľudia, miesta a veci v Divadle Andreja Bagara otvára a analyzuje možnosti cesty späť zo sveta závislosti. Dokáže vzbudiť skryté emócie, k náročnej téme sa vyjadruje s rešpektom a zároveň sa nezahráva s patetizmom či bolestínstvom.“

(Marek Godovič, 26. február 2018)