Vypočutie

„Keby sme mali päťdesiat Eichmannov, tak by sme vojnu museli vyhrať.“

To je leitmotív inscenácie hry Vypočutie súčasného českého dramatika Tomáša Vůjtka. Ako jedna z mála súčasných českých (či slovenských) divadelných hier tematizuje dejiny holokaustu. Režisér Ivan Krejčí jej dal divadelnú podobu a vznikla mimoriadne naliehavá správa o nikdy sa nekončiacich podobách zla.

Cenou českej divadelnej kritiky za rok 2015 ovenčená inscenácia Vypočutie patrí k tomu najlepšiemu v českej činohre v poslednom čase. Aj preto nemôže táto výpravou skromná a svojou témou závažná inscenácia Komorného divadla Aréna z Ostravy chýbať na Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra. Hovorí totiž nielen o dejinách holokaustu, ale zároveň o nanajvýš aktuálnej téme nenávisti k „druhému“, o xenofóbii a rasizme, ktoré sa druhou svetovou vojnou, žiaľ, vôbec neskončili.

V centre hry stojí nacistický pohlavár, jeden z hlavných organizátorov holokaustu, vojnový zločinec Adolf Eichmann, ktorého vynikajúco stvárnil Marek Cisovský, za čo dostal Cenu divadelnej kritiky za rok 2015 v kategórii Mužský herecký výkon. Diváci vstupujú do akéhosi fiktívneho priestoru spovede, v ktorej sa im (alebo Bohu?) Eichmann zveruje so svojou verziou kľúčových momentov zo svojho života, a tým aj z dejín holokaustu. Je to priestor zbabelého obhajovania, popierania viny a márneho čakania na rozhrešenie.

Jeho spoveď je prerušovaná vstupmi iných postáv, ktoré s ním vedú dialóg, rozvíjajú témy jeho príbehu zo svojho pohľadu a vstupujú s ním do konfliktu, takže celá hra sa vinie ako kaskáda poskladaná z monologických prehovorov a dramatických dialógov. Základný oblúk tvorí pomyselný dialóg medzi Eichmannom a Hansom Frankom (počas 2. svetovej vojny guvernér okupovaného Poľska), v ktorom sa odhaľujú nielen rôzne podoby fašistického zverstva, ale predovšetkým zbabelosť a spôsoby, akými si fašistickí pohlavári (a nielen oni) ospravedlňovali, resp. nepriznávali svoje zločiny. Na jednej strane úslužná, úradnícky pedantská oddanosť strane a Hitlerovi v podobe Eichmanna a na druhej Hans Frank, ktorý chcel vyhladením Židov vzkriesiť kultúru a civilizačné normy. V tomto základnom spore autori výborne divadelne zachytili „banalitu zla“, ako hrozné zločiny fašistického Nemecka po procese s Eichmannom v roku 1963 pomenovala Hannah Arendtová.

Tento dialóg dopĺňajú ďalšie postavy, akými sú napríklad rabín, zajatci v ruskom gulagu, manželia, rádoví fašisti alebo Vlastička, ktorá reprezentuje typickú „malosť“ väčšinového obyvateľstva vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava, ale aj Slovenského štátu, na ktorého vinu a účasť na holokauste autor, samozrejme, nezabúda. Veď Eichmann bol spolupracovníkom a priateľom nacistu Dietera Wislicenyho, okrem iného, poradcu pre riešenie židovskej otázky na Slovensku.

Tomáša Vůjtka zaujíma predovšetkým to, čo je na téme dejín holokaustu univerzálne, teda rôzne podoby ľudského zla, ktoré sú nevykoreniteľné. Ale hra Vypočutie je závažná aj preto, že prináša informácie o priebehu holokaustu. Pripomína, že vôbec prvý transport sa uskutočnil 17. októbra 1939 z Ostravy do východného Poľska v rámci vysídlenia Židov zo stredoeurópskeho priestoru, teda ešte pred „konečným riešením židovskej otázky“. Transportu velil priamo Eichmann.

Tomáš Vůjtek napísal hru, ktorá mapuje jednu z podôb totalitarizmu a jeho zla. Je súčasťou trilógie, ktorej prvá časť sa zaoberá totalitným komunistickým Československom a tretia bude o vysídľovaní Nemcov. Minimalistická réžia Ivana Krejčího sa orientuje predovšetkým na precízne herectvo a vyznenie informáciami nabitého textu s niekoľkými hudbou emocionálne nabitými momentmi. Záverečné dramatické finále pripomína, že každý z nás v sebe nosí kus zla a zatvárame oči pred jeho realitou. Parafrázujúc záverečné slová z Vůjtkovej hry: „Stále to trvá a ani milióny smrtí to nezmenia.“

Martina Vannayová

„To, ako sa konzekventne, nenápadne, krok za krokom, v podstate vždy ,kvôli rozhodnutiu iných´, Eichmannov pôvodný ,dobrý úmysel´ (v ktorého zárodku ale leží príšerná rasová idea a neschopnosť kritickej dištancie voči autorite, ak chcete: voči ,zákazke´) mení v najstrašnejšie priemyselne vyrobené zlo v dejinách, ktorého je de facto výkonným riaditeľom, celý tento ,odosobnený´, mechanický proces premeny dobra v zlo, dokázali herec aj inscenácia podať naozaj strhujúcim spôsobom.“

Vladimír Just, 13. apríla 2015, Divadelní noviny

„Téma Vypočutia sa zdá natoľko šialená, že sa ju režisér Ivan Krejčí rozhodol predstaviť v čo možno najasketickejšej forme. Situácie sú často antidramatické, skôr ako rozhlasová hra, kde hlavný dôraz má slovo, Eichmannov ,protikladný´ monológ a pritakanie zo strany histórie. (…) Sugestívnu hereckú štúdiu úradníckeho zla ponúka Marek Cisovský, ktorý je tak veľmi ponorený v téme, že získava skutočné eichmannovské mimikry. S úspornými, vybranými a povýšeneckými gestami a v charakteristických okuliaroch s hrubým rámom ho mrazivý úsmev v kamennej tvári neopúšťal ani dlho po potlesku na sobotnej premiére.“

Martin Jiroušek, 2. marca 2015, Ostravan.cz