Bakchantky

Zápas človeka a boha je v antike vopred prehraným nerovným bojom. V Tébach sa Dionýzovi postaví na odpor nič netušiaci kráľ Pentheus. Tragédia vrcholí synovraždou, ktorú pod vplyvom Dionýza vykoná v nevedomosti Agaué, Pentheova matka. Režisér Ballek a jeho inscenačný tím prinášajú do súčasnej spoločenskej diskusie, okrem iného, tému ananké – akéhosi osudu či nevyhnutnosti, s ktorou sa človek musí počas svojho bytia vyrovnať. Bakchanálie nesú v sebe odkaz na krajnosť a krízu, či už ide o extatické besnenie motivované náboženstvom, alebo posúvanie zdrojových hraníc pôžitkársky nastavenej spoločnosti. Sme predurčení k zániku?

Inscenácia vo svojom hereckom obsadení ponúka stret dvoch výrazných hereckých generácií Slovenského národného divadla, ako aj hostí. Anna Javorková, Dušan Jamrich, Štefan Bučko prinášajú sofistikovaný prejav a detailnú prácu s náročným textom. Milan Ondrík, Dominika Kavaschová a Daniel Fischer nezaostávajú v originálnej interpretácii textu v pohybovo‑fyzických kreáciách, mimochodom, ide o nový preklad Petra Lomnického. Hostia Martin Hronský, Michal Noga a Michal Kiník dotvárajú anachronizmus inscenačného uchopenia inscenácie.

Trojica invenčných výtvarníkov – Katarína Holková, Markéta Plachá, Ivan Martinka – prináša svoje silné konceptuálno‑scénické videnie a špecifické autorské výtvarné črty. Scéna je vytvorená z panelov, na ktorých sú zobrazené časti z pergamonského oltára. Pergamonský oltár ako symbol mýtickej bitky a víťazstva nad chaosom zobrazuje zápas bohov a gigantov. Scénografickým umiestnením panelov z vnútornej strany do tunela vzniká rafinovaný prechod – časová štrbina, cez ktorú na scénu vstupuje tlak bakchického ošiaľu, aby zbavil človeka jeho sily a sebakontroly. Jednotlivé kostýmy a objekty sa zahrávajú s intelektom, tradíciou, provokujú proporciou a výstrednosťou.

Ako uvádza k hre Bakchantky režisér Rastislav Ballek, „Podstatné je, že symbolicky i fakticky uzatvára mohutné vzopätie gréckeho ducha sugestívnym obrazom pádu do barbarstva, zániku individuality aj polis, mestského štátu, ľudského spoločenstva postaveného na racionalite a mravnosti. Nie som odborník, ale aj laikovi v tomto prípade udrie do očí to, čo hra takmer sadisticky opisuje: náhly, desivý, nedôstojný a nepochopiteľný úpadok indivídua, rodiny a štátu. Pričom príčinou toho všetkého je pôsobenie akéhosi nového boha, Dionýza, ktorý je, zhodou okolností, aj mýtickým pôvodcom divadla ako takého.“ Dramaturg Miroslav Dacho dopĺňa: „Je to tretie uvedenie Bakchantiek na Slovensku, tie predošlé inscenácie boli skôr voľným spracovaním na tieto motívy, používali iné preklady, pretože slovenský doposiaľ neexistoval a vznikol na objednávku Činohry Slovenského národného divadla. Bakchantky sú hrou, ktorá polemizuje medzi veľmi racionálnym, pragmatickým uvažovaním a uvažovaním emocionálnym, hedonistickým. To, ako riadiť spoločnosť, či slobodomyseľným až anarchistickým spôsobom alebo striktným pragmatickým, možno až krutým alebo tyranským, to je základná téma, ktorú hra nastoľuje.“

Ak sa človek podľa súčasnej psychológie správa nekonzistentne, práve antický človek s ohraničeniami svojho správania, konania a vôle ponúka výrazné podnety pre uvažovanie o našej vlastnej existencii a o slobode. A v neposlednom rade krvavá brutalita a krutosť tragédie zobrazovanej v divadle má pre diváka ešte stále katarzný účinok. „Najlepším spôsobom, ako zrela­xovať a vyprázdniť si hlavu alebo sa aj zabaviť, je pozrieť si šťavnatú tragédiu plnú ľudského nešťastia a utrpenia. Vždy sa čudujem, že to niekomu pripadá ako paradox,” hovorí režisér Rastislav Ballek.

Júlia Rázusová