Bez adresy – hra na tuláka

Ľudí bez domova možno považovať za jednu z najzraniteľnejších, možno dokonca najzraniteľnejšiu skupinu obyvateľstva. A určite jednu z najneslobodnejších. Bezdomovectvo je jedným z prejavov chudoby, no neznamená iba stratu obydlia, ale celý rad psychologických a sociálnych dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú. Len veľmi malá časť ľudí bez domova si tento spôsob života zvolila dobrovoľne; väčšinou sa stali bezdomovcami následkom vážnych sociálnych udalostí. Podľa niektorých štatistík v Maďarsku stratia domov z rôznych dôvodov každý deň až 2 − 3 ľudia, no získať presné číslo je zložité. Bezdomovci prežívajú na miestach, ktoré nie sú vhodné na udržiavanie sociálnych vzťahov, na tvorenie zázemia a rozvoj osobnosti človeka. Aj preto je také zložité vyrovnať sa s touto situáciou a postupnými krokmi si nielen opäť obstarať domov, ale nadobudnúť aj možnosť participovať na spoločenských procesoch. Svedčí o tom aj viac ako 40 percent ľudí, ktorí sú bez domova už vyše desať rokov. Opätovné začlenenie bezdomovcov do spoločnosti je v záujme každého z nás – a to nielen z finančného hľadiska, ktorým sa, žiaľ, často argumentuje. Zaradenie zraniteľných skupín do verejného života a ich participácia na ňom vytvára predpoklady pre scitlivenie spoločenstva a šírenie životných príbehov a skúseností, ktoré úspešní a začlenení nemajú.

Divadlo je ideálnym priestorom na komunikovanie takýchto skúseností, obzvlášť v prípade, ak sa v publiku podarí navodiť atmosféru participácie. Dokázalo to mnoho príkladov divadelných diel a udalostí, ktoré vznikli v situácii spoločenského či politického útlaku. V takomto ovzduší sa ocitli aj bezdomovci v Maďarsku, kde bolo ústavným zákonom v roku 2018 zakázané bezdomovectvo, teda voľný pohyb ľudí bez domova a prespávanie na ulici. Umelecká skupina STEREO AKT, združená okolo režiséra Martina Borossa, vznikla v roku 2013 a zameriava sa na tvorbu divadelných udalostí, v ktorých sa experimentuje s rôznymi formami participácie publika. Na situáciu, ktorá bezdomovcom vznikla, reagovali STEREO AKT vytvorením interaktívnej performatívnej hry Bez adresy – hra na tuláka, v ktorej publikum rozhoduje o osudoch troch rozličných postáv rôzneho veku a pohlavia. Spája ich skutočnosť, že sú dlhodobo bez domova. Počas divadelnej udalosti prevedú štyria herci (medzi nimi je aj skutočný človek bez domova a sociálny pracovník) publikum interaktívnym participačným procesom. V jeho rámci sa rozhodnutia o vývoji príbehov postáv prijímajú spoločne, na základe diskusií hercov s publikom. Udalosť má niekoľko herných pravidiel – okrem iného sa tu používajú herné peniaze podobným spôsobom ako v hre Monopoly, postavy získavajú „životy“, publikum má za úlohu svojim hrdinom, žijúcim na budapeštianskej ulici, pomôcť dosiahnuť čo najlepšie výsledky s daným mesačným príjmom, výdavkami a životnými okolnosťami. Vďaka kontrole nad performatívnou situáciou sa v tomto prípade dokáže publikum omnoho väčšmi ponoriť do osudov postáv.

Zaujímavý je aj zážitok participatívneho rozhodovacieho procesu, ktorý umožňuje demokratické zapojenie všetkých zúčastnených. Scénické dielo Bez adresy – hra na tuláka však nikdy nenechá divákov skĺznuť do povrchného dojmu, že bezdomovectvo je niečo ako hra. Akékoľvek rozhodnutie publika – či prijme bezdomovca domov, umiestni ho do ubytovne alebo ho nechá spať na ulici – neovplyvní realitu. Dokiaľ budú na ulici bude úroveň ukazovateľa herných „životov“ u hrdinov hry neustále klesať. Podobne sú jednotlivé príbehy a rozhodnutia publika nastavené tak, aby nedochádzalo k vulgarizácii problému, ale k scitlivovaniu publika, porozumeniu a prekonávaniu predsudkov a skratkovitých záverov. Napokon, už titul varuje pred zjednodušujúcim zamieňaním bezdomovectva s tuláctvom.

Ján Šimko