Sternenhoch

Z množstva českých autorov, ktorí tvorili na začiatku dvadsiateho storočia, patrí Ladislav Klíma k tým menej známym. Texty jeho súčasníkov Jaroslava Haška či Franza Kafku majú najbližšie k umeniu a literatúre dekadencie. Jej prvky nájdeme aj v Utrpenie kniežaťa Sternenhocha, ktoré sám autor definoval ako groteskné romanetto. Aj v tomto prípade sa inšpiroval filozofiou Arthura Schopenhauera a Friedricha Nietzscheho, no jeho filozofický román do veľkej miery čerpá aj z brakovej literatúry. Výsledný tvar sa plynule pohybuje medzi vysokým a nízkym a je pútavý rovnako pre čitateľov brakových hororov ako pre intelektuálov, hoci pre tých prvých je možno pre zámernú prácu s hnusom a zveličovaním odpudivých vlastností postáv ťažko prijateľný. Napriek tomu, že Sternenhoch má iba niečo cez 150 cm, je vycivený, škúli a nemá vlasy, podľa denníkových zápiskov sám seba vníma ako trochu znudeného, zato úspešného a krás‑ neho muža, ktorý by sa dozaista stal Bismarckovým nástupcom, keby jeho životnú púť v tridsiatich troch rokoch neskrížila Helga, pri prvom stretnutí sedemnásťročná uhrančivo odpudivá žena, do ktorej sa hlboko zamiluje. Helga sa v manželstve premení na jednu z najkrajších žien, najmä počas tehotenstva. Keď však privedie na svet dieťa – Sternenhochov hnus – hneď po pôrode o zabije, rovnako ako svojho otca, ktorý ju často bil. Z cesty po Afrike si privedie leva, tigra, čierneho leoparda a jaguára, s ktorými pravidelne súloží v záhrade a napokon si nájde aj milenca. Sternenhoch si uvedomí, že Helga sa zmenila na Démonu, a v záchvate žiarlivosti ju zaškrtí vo chvíli, keď mu pre nával hnusu a vracania nie je schopná dať polminútový bozk, napriek tomu, že jej to prikázal jej milenec a duchovný vodca a tým bozkom podmienil definitívny odchod s Helgou. Sternenhoch Helgu omráči kladivom, zatvorí ju do tajnej kobky hradu a celú natrie svojimi výkalmi. Helga v kobke umiera a jej smrťou sa začína denník Sternenhochovho utrpenia. Mapuje jeden rok a v ňom deväť návštev mŕtvej Helgy, počas ktorých mu ona rozpráva o svojom pekelnom mučení, ale i pozemskom mimozemskom bytí. Keď ju napokon v deň výročia úmrtia navštívi Sternenhoch v jej kobke, kopuluje s jej rozkladajúcou sa mŕtvolou, aby s ňou dosiahol večné spojenie. Román možno čítať ako svojráznu reflexiu psychológie vzťahu muža a ženy, sebaobrody či iniciácie, originálny denník duchovnej cesty, hľadať v ňom kar‑ nevalové prvky, porovnávať ho s dielami François Rabelaisa, Hieronyma Boscha či prekliatych básnikov. Klíma zámerne pracoval s vysokým jazykom a ním popisoval tie najnižšie ľudské pudy a najzvrátenejšie predstavy. S podobnou fúziou vysokého a nízkeho pracuje vo svojej opere Ivan Acher. Ako libretista si z Klímovho textu vybral pre operné spracovanie pasáže, ktoré zhustene prerozprávajú dej, ale i tie, v ktorých postavy predostierajú Klímovu originálnu filozofiu. Ako operný skladateľ zvolil komorný orchester, v ktorom sa miešajú tradičné nástroje s analógovými syntetizátormi a materiál, v ktorom počuť všeličo od opery buffy cez sondtracky k hororovým filmom až po americký minimalizmus. Svoje postavy necháva spievať v esperante – jazyku, ktorý znie podobne ako vysoká taliančina tradičnej opery, no je to predsa len napodobenina. Román Ladislava Klímu inšpiroval viacerých tvorcov, na jeho motívy vznikol film Jana Němce V žáru královské lásky a viacero divadelných dramatizácií. Dosiaľ však ani jedna nebola taká originálna a zároveň komplexná ako opera Ivana Achera.

Ján Šimko