Kapitál

Bláznivý vaudeville, ktorý sa hrá na hornej palube potápajúceho sa Titanicu tzv. prosperujúceho civilizovaného sveta. Alúzie, dezilúzie, fúzie... Divadelný výkrik o dobe, ktorú žijeme. A krik a spev a potraviny a krik a dym a krik a krik... Nielen Marxove slová v ústach nielen slovenských nespokojencov. A jedna veľryba k tomu. Svedomie diváka – ako hlavný partner k roztopašnej hereckej rošáde. Koncept divadelno-koncertantného protestu. Ak sme pred dvadsiatimi piatimi rokmi (v novej celospoločenskej situácii) snívali o kapitalizme – tak teraz máme pocit, že stojíme na jeho sklonku. Na jeho troskách. Svet pod- stúpil všetky jeho etapy: ilúziu, dezilúziu aj vytriezvenie. Teda: Ako? A kam ďalej?! Samotní tvorcovia dopĺňajú:

... „veľké divadlo dejín“... „výrazové prostriedky, ktoré si môže človek doniesť so sebou bez toho, aby niečo vlastnil: to, čo môže mať v kapse, vo vrecku, môže robiť divadlo bez divadla. To nás doviedlo k fixkám, sprayom, hudbe, tancu, deklamácii, kriku, smetisku...“...„My týmto predstavením, ak za niečo boju- jeme, tak je to demokracia.“...„To je zaujímavé a vzrušujúce, že s Marxom bojujeme za demokratické hodnoty. Nejde o domáci problém, ale o celosvetový. Je to problém systému.“... „Hra si kladie otázku, kedy dokážeme povedať – viac už toho nepotrebujem! Kedy dokážeme byť asketickejší, skromnejší, striedmejší a kedy tým pádom prestaneme olejovať to nekonečné súkolesie stroja zisku, ktorým je kapitál.“

Inscenácia je akýmsi výkrikom do svetiel stále žiariaceho kapitalizmu. Má jasný názor tvorcov, ktorému sa podriaďuje množstvo zdanlivo rôznorodých výrazových prostriedkov. A je ich požehnane! Predstavenie sa nachádza na pomedzí koncertu, protestsongu, spoločensko-politického prevolania, prednášky, dišputy. Predstavenie nahnevané, nadávajúce, srdité... Od srdca aj od pľúc. Niekedy zámerne cez. Má charakter polymúzický alebo medzižánrový. Vytvára v divákovi emócie, provokuje ho k reakcii, k názoru. A to sa cení. A ešte je aj hravé a milo zábavné. Pýta sa: Čo zostalo z našich predstáv a nádejí? Čo alebo koho by sme z existujúceho stavu obvinili? Systém alebo seba v ňom?! Našťastie, inscenácia sa neuchyľuje k jednoznačným odpovediam či nebodaj k jednoduchým riešeniam vzniknutej celosvetovej situácie. A to je jej najväčším pozitívom. Takže: Kráčame v ústrety novým a novým dňom...

Svetozár Sprušanský

„Inscenovať Marxov Kapitál túžil zosnulý režisér Peter Scherhaufer ešte  na  začiatku  90.  rokov,  po  tomto  texte  siahla v roku 2006 aj nemecko-švajčiarska skupina Rimini Protokoll. Slovenskí tvorcovia hovoria o inšpirácii nemeckým divadelníkom Reném Poleschom, ktorý v inscenáciách využíva aj teoretické či filozofické texty. „Najviac mi však odľahlo, keď sme mohli pred začatím skúšok Marxove knihy odložiť,“ hovorí autor textu Peter Lomnický. Kapitál je totiž v jeho hre nakoniec len ´rozpustený´.“

http://divadlo.sme.sk/

„Bolo vari len otázkou času, kedy po fašizme a komunizme príde v Divadle Aréna na pretras aj kapitalizmus. Kým však pomenúvanie uzavretých kapitol histórie hodnotíme ako umeleckú povinnosť a potrebu, hodnotenie súčasnej situácie sa môže javiť ako trúfalosť. (...) okrem Karla Marxa tu odznejú aj slová Slavoja Žižeka, Chucka Palahniuka, Ronalda Schimmelpfenniga, Samuela Becketta, Rage Against the Machine, Johana Sebastiana Bacha a mnohých ďalších. Postmoderná koláž ako sa patrí.“

Soňa Smolková, Veľký Marx sa pozerá
http://kultura.pravda.sk/

 „Inscenácia je príťažlivým, netransparentným dielom dobre zostaveného tímu a svojou estetikou zapadá skôr do línie aktuálneho postpolitického, než tradične politického divadla.“

Soňa Šimková, kød - konkrétne o divadle