Potkany

Divadlu by dnes mohli dominovať silné ľudské príbehy. S rozporuplnosťou sebe vlastnou. Takým je aj príbeh jedného domu a nenaplnenej materskej túžby. Na jednom mieste býva niekoľko rodín, bohatších, chudobnejších, ale aj takých, ktorí sú na hranici biedy. Nechcú od života veľa. K šťastiu nepotrebujú milióny, stačí im fungujúca rodina, dobré manželstvo a deti. Žiaľ, nemajú ani to. Johnová – hlavná hrdinka aj os príbehu – žena po tridsiatke, je dušou tohto domu. Jej muž cestuje za prácou, ona trávi väčšinu roka v ubíjajúcej samote. Šialene túži po dieťati. Roky utekajú a zdá sa, že Johnová nebude mať ni- koho, pre koho by žila, koho by milovala, o koho by sa bála, pre koho by sa obetovala. Odrazu jej však osud ukáže prívetivejšiu tvár – môže si osvojiť dieťa mladej ženy, ktorej je dieťa len na príťaž. Konečne má Johnová pre koho žiť, pre koho sa obetovať, pre koho si plánovať budúcnosť. Jej šťastie však netrvá dlho... Po niekoľkých dňoch sa pravá matka ohlási, aby si vzala dieťa späť. Boj o šťastie sa začína. Inscenácia stavia na charakterovo prepracovaných hereckých portrétoch hrdinov príbehu, ktorí zápasia nielen s osudom, ale predovšetkým s vlastnými besmi. Okrem hlboko ľudského príbehu o materstve je Hauptmannova hra aj silnou sociálnou drámou. Obyvatelia nájomného domu sú ľudia na okraji záujmu, ich vzťahy a životy podliehajú rozkladu morálnemu, spoločenskému aj ekonomickému. Z tohto kvasu, v ktorom hnijú zvyšky starého života, sa destiluje stopercentný extrémizmus, ktorý ich nakoniec všetkých zmetie ako víchor. Réžia stavia vo všetkých výrazových zložkách na minimalizme a precíznosti budovania viacvrstvového príbehu domu – divadla, nad ktorým ako kliatba visí špinavá bielizeň nášho sveta. Sveta, ktorý stráca pevnú pôdu pod nohami. Ako zo žumpy sa postupne valí ľudská špina, pudy a obsesie, zvrátené túžby a nenaplnené predstavy o šťastí. Akýsi prazvláštny smútok spája hrdinov aj dobu príbehu. Dramatická sústredenosť všetkých hereckých výkonov, dômyselná práca so scénickým priestorom a režijná dôslednosť stavby celku robia z inscenácie apelatívny výkričník k dnešku. Konanie jednotlivých postáv, ich šepoty aj výkriky sa vrstvia a vytvárajú záverečné apokalyptické forte celej inscenácie.

Množstvo divadelných príbehov má ako svoju hlavnú postavu DOM. Je to tak aj v Potkanoch. Tento dom je skôr temný, len s občasným zábleskom slnečného lúča. Prešpikovaný horúčkovitosťou ľudského správania sa, ale aj doby, ktorá má v sebe úsmev tušeného diabla. Postavy sú strhávané do víru, ktorý ich časom pohltí. Skôr či neskôr. Historická perspektíva nám však dáva odpoveď, že vír sa už čoskoro premení na kataklizmu. Potkany vyliezajú z dier a prinášajú nám správu o človečenskej predurčenosti či skôr nepoučiteľnosti?

Svetozár Sprušanský

 „Vyváženosť všetkých zložiek dokonca viedla k tomu, čoho je vždy málo – hlavne pri vážnych témach. Po skončení predstavenia nemáte pocit beznádeje a hnusu, ale ste akýsi citlivejší a hlavne vzdávate poklonu všetkým tvorcom a, samozrejme, najväčšmi hercom.“   

Dagmar Inštitorisová, kultura.pravda.sk

„U nás nie sú Hauptmannove hry takmer vôbec uvádzané, azda aj preto, že za nacizmu nebol tento Nobelovou cenou ocenený nemecký autor síce politicky exponovaný, ale ani prenasledovaný. Aj preto je inscenovanie Potkanov takým vzácnym, až objavným počinom.

Pri početných monologických produkciách, ktoré zaplavujú repertoár našich divadiel, navyše pôsobí dobre vystavaná hra až exkluzívne. Za logickou štruktúrou celej inscenácie cítiť aj Daniela Majlinga, dramaturga dlhodobo umelecky spriazneného s režisérom Polákom. Pod jeho nenásilným vedením sa ukázalo, aký silný potenciál drieme v nitrianskom hereckom súbore.“

Zuzana Uličianska | SME

 „Za zvláštnu zhodu okolností treba považovať premiéru hry, kde sa kryštalizujú začiatky extrémizmu a zároveň sledovať jeho aktuálnu podobu i kruté prejavy v uliciach Nitry. V Nemecku sa po prvej svetovej vojne vytvorila podobná situácia, neskôr vrcholiaca v praktikách nacizmu. Je isté, ako to povedal v interview R. Polák, že „ak je spoločnosť nevyvážená, napätie narastá,“ čoho sme napokon svedkami aj v dnešných dňoch. Aj z tohto dôvodu je inscenácia Hauptmannových Potkanov výsostne aktuálna.“

Marta Žilková, Rádio DEVÍN