Sokol!

Choreograf Iztok Kovač, zakladateľ významného tanečného telesa EnKnapGroup z Ľubľany, a režisér, teoretik a performer Janez Janša sa dnes, ako päťdesiatnici, vracajú ku kultovému sólovému predstaveniu Kovača Ako chytiť sokola z roku 1991. Vstúpiť do tej istej rieky je nemožné a oni sa o to ani nesnažia. Pôvodné sólo je len rámcom pre ich súčasné úvahy o umení a starnutí a podkladom pre ich úprimné svedectvo o ľudských limitoch. Pôvodná choreografia je krásnou zámienkou, aby oslávili tanec ako taký, a najmä, aby sa znovu ocitli na javisku. Pre Kovača, ktorý je perfekcionista a telo chápe ako výkonný, svižný stroj, to nie je ľahké. Zápasí, prostredníctvom choreografie sa konfrontuje so svojím výkonom z mladosti a navyše aj s Janšom, ktorý mu protirečí. Je to Janša, ktorý vyprovokuje Kovača, aby znovu tancoval, aby spochybnil obmedzujúci názor, že pre tanečného umelca starnutie nevyhnutne znamená koniec umeleckej kariéry.

Na javisku pritom nestoja žiadni unavení a životom sklamaní starci. Ich fyzická zdatnosť je aj dnes zrejmá. Ale to, čo je ešte vzácnejšie, je ich hravá konfrontácia s vlastnou minulosťou, či skôr s niekdajšími ideálmi. Ich pohybovo-osobnostný dialóg sa nesie v sympaticky civilnom tóne, otázky týkajúce sa minulosti a budúcnosti kladú ledabolo, šarmantne provokatívne, ako keď sa veľmi dobrí kamaráti doberajú. Žonglujú relativitou svojich názorov aj úvahami o tom, načo je nám dnes tanečné umenie. Spochybňujú svoje kvality, ale aj svoje niekdajšie ambície. Podmanivé a predovšetkým hravé scénické rozprávanie dynamizuje nielen názorová vzdialenosť Kovača a Janšu, ale aj ich odlišné umelecké smerovanie a rozdielnosť temperamentov.

Cez tanečné sólo, ktorým sa slovinské umenie zviditeľnilo najmä v zahraničí, sa vracajú k začiatkom formovania nezávislej umeleckej scény v Slovinsku po páde socializmu a rozpade federatívneho štátu Juhoslávia. Sebadefinovanie vtedy a dnes je teda mnohonásobné. Sebadefinuje sa súčasný tanec, ktorý formuluje ako žáner svoje nové smerovanie zbavené tlaku tradície a starých tanečných techník. Práve vzniknutý národ hľadá v osamostatnení sa svoju identitu a svoje miesto v rámci širšieho celku – Európy. A mladý umelec vzlieta smerom k niečomu, od čoho si sľubuje úplnú slobodu. Každé sebadefinovanie má spoločnú črtu – túžbu po nespútanosti a priestore, v ktorom môže prejaviť svoju silu, rovnako ako sokol.

Od premiéry Ako chytiť sokola uplynulo takmer štvrťstoročie. Kde sa nachádzajú dnes títo dvaja tvorcovia a ako je na tom umelecká scéna? Iztok Kovač je aj v päťdesiatke pružný a rýchly a Janez Janša je stále rovnako hravý a prekvapivý. Obaja spoznali vlastné hranice ako aj limity lokálnej umeleckej scény. Niečo z toho tušili už na začiatku a v úvode deväťdesiatych rokov to dokonca vizionársky aj pomenovali. Mnohé, čo len neskôr objavili, sa ukázalo ako inšpiratívny prvok pre budúcu tvorbu. A práve s týmto vedomím sa opätovne vpravujú do starej formy šitej na mieru spontánneho, možno až naivného mladého umeleckého výbuchu. Skúsenosť tancuje ruka v ruke s mladosťou.

Je naozaj krása a svižnosť ľudského pohybu, akú poznali naši dedovia združení okolo telocvičných spolkov Sokol, nenávratne preč, keďže je súčasnosť stále posadnutá predstavami o výkonnom, zdravom a pôsobivom tele? Sokol! je nikdy sa nekončiaci zápas o dokonalosť, o úsilie vytrvať v pohybe a neprestať sa hýbať.

                                                                       Maja Hriešik

„Humor a citlivosť inscenácie Sokol! dnešným mladým tanečníkom chýba. Možno sú rýchlejší a pohyblivejší, ale nemajú tú patinu, ktorá vzniká len vďaka vytrvalosti a životnej i umeleckej skúsenosti. (…) Sokol! sa vyjadruje k téme, ktorá dnes vo verejných diskusiách chýba: rozpráva o starnutí, ktoré neprináša len problémy s odchodom na dôchodok, (…) ale aj kvalitu, múdrosť a humor.“

                                                                    Jedrt Jež Furlan

„Iztokov Sokol!, aj keď má už 50 rokov, je elegantný vo svojich dlhých, kĺzavých tanečných pohyboch. Aj keď je spomalený, stále je neústupne pružný, moderný a veľmi príťažlivý. (…) Choreografia spomienok a objavov Iztoka Kovača a Janeza Janšu sa mierne mení pri každom vystúpení. (…) Divák si len môže želať, aby toto predstavenie trvalo dlhšie, než len hodinu.”

Daliborka Podboj: Paradaplesa.si Dance Website

 „… Zaiste nemôže byť pre tanečníka nič lepšie, ako sa oslobodiť chytením sokola. Sokol je tu tým elementom, ktorý na jednej strane diktuje pohyb (povestný pohyb rúk, ktorý vytvára dojem mávania krídlami na Schubertovu Nedokončenú symfóniu), na druhej strane je sokol metaforou zdolávania obmedzení ľudského tela. A počas predstavenia sa prvotná mimetická identifikácia so sokolom rozvinie do tvrdohlavého tvarovania vlastného štýlu cez spleť gymnastických pohybov, žonglovanie s čokoládami a vášnivo sa prenechá tancu na spôsob úsečných pohybov biomechaniky na hudbu Leibachu.“

Jela Krečič: Na výročie Maska pozerá dozadu a dopredu.
Delo, 18. 10. 2013