Zlaté šesťdesiate alebo Denník Pavla J.

Dramaturgička Dora Viceníková a režisér Jan Mikulášek tvoria dvojicu, ktorá v posledných rokoch vytvorila niekoľko inscenácií prinášajúcich rôzne pohľady na dvadsiate storočie, resp. na jeho časti. Dramatizácia textu Patrika Ouředníka na pomedzí beletrie a eseje s názvom Europeana (2011, Divadlo Reduta, Brno) mala charakter „konferencie“, v ktorej sa vedľa seba úradnícky sucho kládli fakty – počty obetí vojen či dohôd o zákaze chemických zbraní. Sivé sedemdesiate (2013, Divadlo Na Zábradlí, Praha) sú zasa spojením anonymného „normalizovaného“ davu a osobnej výpovede Olgy Hepnarovej, ktorá v roku 1973 zámerne zrazila autobusom osem ľudí. Korešpondencia V + W (2010, Divadlo Reduta, Brno) preniesla  do  divadelnej podoby listovú komunikáciu dvoch  výrazných  osobností českého divadla prvej polovice dvadsiateho storočia, Jiřího Voskovca a Jana Wericha. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa ocitli na opačných stranách železnej opony – Werich v Československu, Voskovec v USA. Prostredníctvom súkromnej konverzácie inscenácia priniesla svedectvo o bipolárnom svete studenej vojny.

Práve v línii nazerania na dejiny prostredníctvom subjektívne- ho pohľadu jednotlivca pokračuje inscenácia Zlaté šesťdesiate. Dramatizácia vybraných, dnes už kultových denníkových zápiskov Pavla Juráčka prináša jedinečný pohľad na obdobie šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorý je v rozpore so zaužívaným klišé o farebnom desaťročí plnom šťastných ľudí. Český filmový dramaturg a scenárista Pavel Juráček je jedným z  najvýraznejších  predstaviteľov  československej  Novej  vlny 60. rokov. Podobne ako väčšinu osobností tejto generácie, aj jeho postihli politické čistky, ktoré boli súčasťou realizácie tzv. Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti, prijatom dva roky po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. V roku 1970 bol Juráček prepustený z Filmového štúdia Barandov, kde od roku 1962 pôsobil ako dramaturg. Ako signatár Charty 77 bol nakoniec donútený opustiť Československo a k filmovej práci sa až do svojej smrti v roku 1989 nikdy nevrátil. Juráčkove denníkové zápisky vyšli knižne v roku 2003, pričom táto publikácia sa v ankete Lidových novin stala Knihou roka 2004 a získala ocenenie Litera 2004 za vydavateľský čin.

Viceníková s Mikuláškom rozpísali denníkové zápisky  medzi päť hercov, ktorí predstavujú päť rôznych častí komplikovanej osobnosti, pričom inscenácia zostáva „jednoliatym monológom“, v ktorom neexistujú vzťahy ani dialógy. Na minimalisticky riešenej scéne tak máme možnosť sledovať silnú výpoveď o dobe, ktorej dominuje stiesnenosť a strata akejkoľvek viery v človeka, a ktorú odľahčuje len veľmi cynický čierny humor. Zlaté šesťdesiate pripomínajú sen plný symbolov a odkazov, ako napr. postava Gulivera z Juráčkovho najznámejšieho filmu Prípad pre začínajúceho kata. Zlaté šesťdesiate v interpretácii Divadla Na zábradlí sú príbehom mladého umelca a bohéma uväzneného v ťaživom svete svojho bytu, z ktorého však nemôže uniknúť, pretože všetko za jeho stenami si zaslúži len výsmech a opovrhnutie.

Miroslav Zwiefelhofer

 „Dve herečky a traja herci sa v kedysi honosnej izbe stávajú Pavlom Juráčkom, podľa vzoru denníkových zápiskov „iba“ rozprávajú, nie je to však bezfarebná deklamácia či recitácia. Rozprávajú každým milimetrom svojho tela, občas svoje slová ilustrujú obrazmi ako zo spartakiády – roznožky, výpady, drepy, namiesto náradia používajú gramofónové platne, hory papiera, stoličky. V jedinej ľudskej bytosti sa tak zmiešava päť charakterov, milióny prianí, desiatky činov, oheň a voda, mužský aj ženský element.“

Lenka Dombrovská, REFLEX

 „Za uvoľňujúcu a dramaturgicky objavnú možno považovať už tú skutočnosť, že sa nám tu neponúka žiadne x-té nostalgické, sentimentálne či akože humorné obzretie sa za „českými šesťdesiatymi“, a už vôbec nie pokus o objektivizujúcu javiskovú správu o jednom historickom období plnom paradoxov, ktorý by bol pravdepodobne vopred prehranou bitkou. Rovnako by ňou asi bola snaha o „vyvážený“ portrét Juráčkovej osobnosti, ktorá bola nepochybne ešte omnoho zložitejšia, než ako seba samú predstavila v časti vlastných denníkov, z ktorých sa tu čerpá – nakoniec, už ich celok zahŕňa podstatne širšie časové rozpätie, a teda aj životné a spoločenské fakty a súvislosti. Inscenácia je, naopak, vedome jednostranná a vo svojom základe vlastne veľmi úzko vymedzená – vo výsledku však prináša hutnú esenciu výrazného účinku, založenú na osobitom dramaturgicko-režijnom výklade a predovšetkým obraznom poňatí jedného vypätého autoportrétu a jednej čiastočnej, ale silnej skúsenosti a výsostne subjektívneho pohľadu na svet, ktoré Juráčkove denníky v súlade s žánrom predstavujú.“

Terezie Pokorná, revolverrevue.cz