La Putyka

Tradícia ľudového a jarmočného divadla, existencia bláznov, klaunov a kaukliarov bola v období stredoveku a renesancie súčasťou kultúry a spoločenského života Európy. Zvláštne tvare a vyjadrovanie klaunov, slovné hračky v zmesiach jazykov všetkych, ktorí sa zbehli z okolia, telo ako dôležitý dorozumievací prostriedok vtedy ešte nepodriadený slovu, hudba, komika, ktorá nepoznala žiadne hranice ani tabu, a smiech, uvoľňujúci a oslobodzujúci – to všetko neodmysliteľne patrilo k vtedajším mestám a dedinám. Tento vitálny svet k nám dnes prehovára z diel Rabelaisa, Villona či Boccaccia. A nevdojak sa nám pripomenie aj v inscenácii La Putyka.

Hoci z predstavenia odchádzame s ľahkou hlavou a pocitom veľmi prijemného zážitku, na jeho pozadí predsa cítime niečo hlbšie. Inscenácia La Putyka na prvý pohľad ponúka len veľmi originálne obrazy z tradičnej českej krčmy v podaní hercov, tanečníkov, akrobatov a majstrov bojových umení. Hravosť, ktorou sa nám tvorcovia prihovárajú, hrubozrnná komika piesni, pechorenie sa neposlušných tiel, obrazy obyčajných ľudských snov a snahy po ich naplnení, ktoré vždy troskotajú na oných neposlušných a nedokonalých telách – to všetko máme uložené niekde hlboko v nevedomí ako obraz úpadku, ktorý nám naháňa panický strach. Práve tieto obrazy kedysi ono stredoveké a renesančné divadlo (ale aj literatúra či maliarstvo) predvádzalo, aby nám odhaľovalo aj túto stránku nášho života s telami a v telách. A aj vďaka takémuto divadlu dokázal stredoveký či renesančný človek žiť ľahšie. Niekedy v osvietenstve sa zo slov komediant, šašo, kaukliar, ktoré sa predtým tešili väznosti, stali nadávky. Naše divadlo sa inštitucionalizovalo, javisko sa „očistilo“ a postava blázna v ňom nemala miesto. A nielen to – komediantov bolo potrebné zbaviť sa, a to čo najpríkladnejšie. V roku 1809 sa o jednom svojom hercovi vyjadril J. W. Goethe takto: „... s týmto človekom, ktorý sa stále hrá na komedianta a nechce pochopiť, čím je herec weimarského Dvorného divadla, by bolo treba skoncovať a bez okolkov ho presunuť na miesto stražnika.“ Naš novovek ovladol rozum, divadlo a javisko malo vychovávať nového človeka, ktorý bude „normálny“, ľahko sa stane spoľahlivým sokolím novej spoločnosti a bez problémov sa zapojí do výrobného procesu nastupujúceho priemyslu. Komedianti by mohli pôsobiť ako zlý príklad. Vidinu nového poslania vtedajšieho divadla dobre ilustruje výrok z roku 1768 Josepha von Sonnenfelsa, prvého oficiálne ustanoveného divadelného cenzora v nemeckej jazykovej oblasti: „Javisko je schopné vdýchnuť národným mravom istý vyzor slušnosti a očistiť reč spoločnosti.“ Takémuto divadlu sme postavili budovy a takéto normálne divadlo si dodnes platíme zo svojich daní.

La Putyka je duchom komediantské predstavenie a nemá nič spoločné s akoukoľvek divadelnou inštitúciou (touto dokonalou projekciou spoločenského poriadku a kontroly). Vracia sa ku koreňom európskej divadelnosti. No nie je historickou rekonštrukciou – hovorí súčasným jazykom o súčasných problémoch, hovorí k nám veľmi otvorene a veľmi hravo. Už v prvých minútach ruší všetky pravidlá divadelnej konvencie, na ktoré sme zvyknutí, a oslobodzuje v nás obrazy, spiace vo väzení rutiny, racionality a inštrumentálneho správania. Preto na nás v podstate smutné príbehy groteskných postavičiek na javisku pôsobia tak oslobodzujúco. A preto v zážitku z predstavenia cítime nejakú zvláštnu hĺbku.

Jan Šimko