Orfeus a Eurydika

Je v tom istá symbolika – Gluckovmu dielu Orfeus a Eurydika (1762) prisúdila história titul„reformná opera“. Jej najnovšia bratislavská inscenácia, ktorá vznikla ako koprodukčný projekt v spolupráci s varšavskou operou (Teatr Wielki – Opera Narodowa), sa v kontexte slovenskej scény javí podobne. Pre Operu SND ju inscenoval medzinárodný tím na čele s renomovaným poľským režisérom Mariuszom Trelińským.

Mýtická Eurydika umrela na následky hadieho uštipnutia. Aj Trelińského Eurydika je otrávená – hadom frustrácie, nepochopenia, životnej nespokojnosti, ktorý ju doženie k samovražde. V manželstve s básnikom Orfeom jej po finančnej stránke zrejme nič nechýbalo, ako jasne napovedá krásna scéna Borisa Kudličku, špičkového slovenského scénografa pôsobiaceho prevažne v zahraničí,  aj luxusne elegantné kostýmy z dielne poľskej kostýmovej výtvarníčky Magdaleny Musiał. No medzi hmotným blahobytom a ozajstným ľudským šťastím sa málokedy píše znamienko rovnosti.

Hlboko emocionálna inscenácia sa sústreďuje na sebaočisťujúci proces rozlúčky s milovanou osobou, boj so spomienkami i s výčitkami svedomia. Neilustruje dej, stavia metapríbeh. Trelińského ambíciou však nebolo provokovať. Senzitívne naladený na nerv diela vizuálne zúročil emócie a nálady, ktoré ponúka partitúra. Je úžasné sledovať, nakoľko si režisér vystačil s takmer tri a pol storočia starým libretom, koľko súčasných motívov z neho dokázal vyťažiť a zvýrazniť ich javiskovou akciou.

Gluckov Orfeus zostupuje do podsvetia. Ak sa mu podarí spevom omámiť fúrie, môže si Eurydiku odviesť späť. Kým však nebudú na slobode, nesmie sa na ňu pozrieť, ani jej vyzradiť príčiny svojho správania. Režisér ušetril divákov naivistických ilustrácií prvého plánu. Jeho Orfeus si peklo nesie v sebe „na najhlbšom dne srdca“. Tento verš z libreta je kľúčom k Trelińského koncepcii. Pôvodný záver Gluckovej opery s podsvetím, ktoré sa zmiluje a vráti Orfeovi jeho milovanú, padol za obeť realistickej režijnej koncepcii. V nej niet miesta pre prvoplánové happy endy. Orfeus nachádza pokoj vo svojich básňach, smútok splieta do veršov. Tvorba ako psychoterapeutický proces.

Ak nepočítame bratislavské remaky starších nemeckých inscenácií Petra Konwitschneho, v Trelińského Orfeovi dostala Opera SND dvadsať rokov po prelomovom Faustovi Jozefa Bednárika (Ch. Gounod, Opera SND, 1989) prvú autonómnu inscenáciu, merateľnú kritériami súčasného európskeho operného divadla. Modernú bez toho, aby odrádzala nezrozumiteľnosťou či nestráviteľnosťou výrazových prostriedkov. Filmovo presnú, emocionálne autentickú, výtvarne krásnu. Vymyslenú aj urobenú, formu naplnenú obsahom. Právom ocenenú cenami DOSKY 2009 za najlepšiu inscenáciu sezóny 2008/2009 na Slovensku.

Michaela Mojžišová