Samsara Disco

Čechovove drámy, ako všetky kánonické dramatické texty, provokujú nové čítania, v tomto prípade by sa dalo napísať: reinkarnujú sa v nových čítaniach. Agnieszka Olsten totiž už do (ironického) titulu svojej inscenácie, postavenej na vlastnej interpretácii drámy Ivanov, vpísala sanskrtské slovo „samsara“, označujúce večné putovanie. Ako ukázalo 20. storočie, tradícia interkultúrneho čítania dramatických textov dokáže osvetliť ich predtým nevidené aspekty. Ako pri každej dobrej inscenácii – nepotrebujete poznať alebo vyznávať východné filozofie na to, aby ste prenikli do sveta postáv Samsara disco.

V jednoduchej, minimalisticky vytvorenej inscenácii sledujeme provinčnú spoločnosť dnešného sveta globalizovaných ideí, presvedčení a hodnôt, z ktorých, napriek ich mnohorakosti a pestrosti, si ústredná postava Ivanov nedokáže alebo nechce vybrať. Čechovovu drámu interpretuje prostredníctvom románu Viktora Pelevina Život hmyzu. Práve vďaka obrazom Pelevina obohacuje Čechovovu prísne „európsku“ psychologickú analýzu človeka o metafory z literatúry a filozofie ďalekého východu. Pelevinov náhľad na človeka má blízko k budhizmu. Takéto čítanie textu dáva ivanovovskému „tápaniu v kruhu“, často interpretovanému ako kríza stredného veku, nový rozmer. Vďaka svojej pasivite, nezasahovaniu do jednotlivých akcií sa hra medzi Ivanovom a jeho okolím vzácne vyrovnáva. V pomalom tempe inscenácie sa tak rozohráva pestrejšia paleta príbehov ostatných postáv, ktoré pri zvyčajnej interpretácii zvyknú iba sekundovať Ivanovovi. Svet celej drámy tak získa komplikovanejšie a komplexnejšie motivácie a jednotlivé postavy môžeme sledovať v omnoho jemnejších analýzach ich konania.

Text ostáva iba východiskom  to najpodstatnejšie sa odohráva v javiskovom konaní –inscenácia Agnieszky Olsten je skutočnou psychologickou štúdiou. Gestický svet postáv i mizanscény vám pravdepodobne nebudú pripomínať žiadneho z Ivanovov, ktorých ste videli predtým, budete konfrontovaní so skutočným výsledkom cesty hlbokého a úprimného hľadania a stvárnenia postáv konkrétnymi hercami. Recenzenti inscenácie pre túto kvalitu často používajú termín generačná výpoveď, presnejšie by bolo skupinová psychofyzická výpoveď o Ivanovovi, akokoľvek kostrbato a sektársky to znie. Olsten neponúka nijaký kolektívny terapeutický zážitok grotowskowského strihu, jej scénické hľadanie má skôr blízko k práci Krystiana Lupu. Dokáže na javisku zastaviť či spomaliť banálne každodenné situácie, aby v nich odhalila pri bežnej rýchlosti nevidené detaily a tak ukázala, že aj večné opakovanie tej istej figúry odhaľuje netušené, že práve opakovanie nám prináša možnosť nájsť niečo nové a iba v opakovaní je ukrytý pokoj.

Ján Šimko