Špina, vidiecka telenovela

Tí, ktorí videli na Divadelnej Nitre 2007 Kráľovnú zákuskov, už vedia, čo môžu od dramatika a režiséra Bélu Pintéra očakávať. Formálny a formutvoriaci divadelný jazyk, inšpirovaný rituálom, využívajúci rôzne vysoké a nízke prejavy kultúry... V prípade Špiny však „pintérovci“ bolestne a s odvahou nereflektujú minulosť, hovoria priamo a otvorene o tu a teraz, o nás, o našej prítomnosti, o našich stereotypoch, chybách a vinách.

Rómska problematika a prejavy extrémizmu trápia Maďarsko i Slovensko; je smutné, že práve tieto fenomény naše krajiny spájajú i rozdeľujú. Pintér divákov s nimi konfrontuje priamo, ale aj tak chvíľu trvá, kým si uvedomíme, že protagonisti tohto baladického, s prírodou a prirodzenosťou spätého príbehu sa rútia do záhuby. Pintér si, samozrejme, uvedomuje, že stavať inscenáciu na takom horúcom a pritom roky neriešiteľnom probléme, akým je etnická neznášanlivosť a extrémizmus, je kráčanie po tenkom ľade. Neskĺznuť do moralizovania, kritizovať a ironizovať, no ponechať si ľudskosť a citlivosť nie je jednoduché. Pintérovi pomáhajú dva svety, ktoré absolútne presne zobrazuje – na jednej strane svet tradičných ľudových balád, ktorý svojím kódovaným jazykom a metaforami symbolicky komentuje sladkobôľny, telenovelový príbeh o adoptovaných dievčatkách, a na druhej strane svet amatérskeho dedinského divadla a akejsi provinčnej divadelnej prehliadky, ktorý tento divadelník telom i dušou dôverne pozná. Kým folklór – poézia balád sprevádzaných monotónnou hudbou priam hypnotizuje našu myseľ a núti nás vnímať realitu inak ako racionálne a logicky, v prípade zobrazenia života amatérskeho divadla, nesmierne vtipne a presne aj pre tých, ktorí nikdy v amatérskom divadle nepôsobili, si uvedomíme aj širšie súvislosti reality komunitného, nezávislého divadla, akým Béla Pintér a súbor je. Práca s folklórnym materiálom je typická pre divadlo a tvorbu Pintéra, avšak v tejto súvislosti dostáva ďalší rozmer – nielen v období komunizmu boli folklór a staré tradície zneužívané na falošné predstieranie národného cítenia, sebavedomia a identity.

Aj keď ide o politické, sociálne angažované divadlo, neprináša ono len fakty a nenarába iba s pamfletom. Je presné v psychologickom zobrazení postáv a najmä ich vývoja – premeny Rómky Anity na ženu a jej priam zvieracie nasledovanie pudov i toho, čo očakáva väčšinové spoločenstvo, teda publikum (že bude kradnúť, že bude klamať, že bude intrigovať), a premeny bielej Rózsiky z ukomplexovaného, škaredého dievčaťa na „zarytú obhajkyňu“ spoločenskej spravodlivosti a práv svojej adoptívnej matky, odetú do známej rovnošaty extrémistického hnutia.

Romana Maliti

„Pintér a jeho skupina majú neuveriteľne vysokú citlivosť, senzory, ktoré dokážu vytvoriť viac ako len kategórie dobra a zla, prostredníctvom irónie odmietajú a súdia všetko, čo je skutočne nemorálne, to, čo naozaj uráža, bolí a ponižuje človeka… Súčasná maďarská spoločnosť je naozaj taká, aká je postava Rózsi: má pocit, že ju nikto nemá rád, preto je nahnevaná a pre tento hnev napravo a naľavo rozdáva údery a pseudopravdy“.

O. Bencsik Orsolya, XX. Thealter Fesztivál, Szeged, Kisszínház