M. H. L.

Bola ženou – režisérkou v prostredí, ktoré to síce tolerovalo, ale považovalo za bizarnú výnimku. Bola nádejnou a progresívne zmýšľajúcou umelkyňou, ale vydatou za muža, ktorý bol istý čas vysokým politickým činiteľom, potom politickým väzňom a po jej smrti dokonca prezidentom normalizačného Československa – Gustáv Husák. Bola progresívne zmýšľajúcou intelektuálkou a následne umlčovanou divadelníčkou v dobe, kedy politika začala zvierať krk umeniu a robiť z ich vzťahu „súdružkovské“, navzájom prospešné spolužitie. Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie, Magda Husáková-Lokvencová.

Pozoruhodná slovenská autorka a performatívna umelkyňa Sláva Daubnerová na základe impulzov z publikácie Nadeždy Lindovskej Magda Husáková-Lokvencová Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie a archívnych materiálov o spletitom, tragickom osude tejto donedávna takmer zabudnutej divadelníčky šije sama sebe na mieru v dokumentárnej monodráme nový príbeh. Podobne ako v minulých autorských dielach, začína od faktov, či dokonca zaznamenaných myšlienok skúmanej osobnosti, ktoré modeluje a tvaruje pre ňu vlastnou hereckou senzibilitou a svojským režijným intelektom do veľmi súčasného a naliehavého vyznania. Prostredníctvom inscenácie M.H.L. síce nepriamo sprítomňuje vývoj politických udalostí v povojnovom Československu, ako aj život vtedajšej kultúrnej obce či umeleckej bratislavskej elity, ale hľadá v nich nadčasovosť, univerzálnosť bez toho, aby bola pamfletová, skĺzla do popisnosti alebo moralizovala. Minimálnymi prostriedkami, vyváženou súhrou slov, pohybu, zvukových a vizuálnych materiálov nás performerka ponára do intímnej tragédie neukojenej túžby po láske a krachu umeleckých ambícií pod vplyvom nepriaznivých okolností. Na druhej strane nám sprostredkúva pocit intímneho víťazstva ducha a jeho nepokoriteľnej snahy zachovať si bohatosť života a slobodu napriek tlaku osudu či pustému životu v osamelosti.

Daubnerová ani na okamih nestráca kontrolu nad striedmosťou zvolených hereckých prostriedkov. Pôsobí dojmom, akoby vnímala Husákovú-Lokvencovú z istého odstupu. Analyzuje ju, načúva jej a vzápätí s ňou cíti. Snaží sa jej priblížiť, ale nesplynúť s ňou. Zostáva prirodzená a práve tým akoby sa z každého jej pohybu svalov, trochu zdvihnutej línie obočia, krivky nosa, rázneho kroku vylúpla Husáková-Lokvencová. Alebo iba necháva, aby sa s pomocou Husákovej-Lokvencovej ako motýľ z larvy vylúpla Daubnerová? Akokoľvek, ten krásny motýľ poletuje a hravo rozhoduje, kedy a koľko nás do jej (svojho) vzácneho vnútorného sveta a intimity vpustí. Bez zbytočnej javiskovej štylizácie, iba adekvátnosťou zvolených scénických prostriedkov a úprimnosťou výpovede.

Maja Hriešik

„Len zriedkakedy sa stáva, že autor textu je dobrým režisérom, tobôž hercom. Daubnerovej sa to však v inscenácii M.H.L. darí vynikajúco. Ťažko dokonca hovoriť o tom, v ktorej polohe je Daubnerová najsilnejším hýbateľnom inscenácie. Či ako autorka scenára, režisérka, alebo ako herečka. (...) Všetky zložky inscenácie, réžiou počínajúc a pohybom končiac, sú v maximálne vyrovnanej rovine. Samozrejme, autorka Daubnerová musela mať už pri zbieraní materiálov víziu, ako jednotlivé fragmenty pospájať tak, aby vyhovovali Daubnerovej – režisérke i Daubnerovej – herečke. Ako tvorkyňa spolu so spolupracovníkmi veľmi dobre využila prepojenie medzi dokumentárnym divadlom a divadlom s katarzným účinkom, medzi divadlom odstupu a divadlom priamo útočiacim na emócie, medzi divadlom osobným a divadlom so všeobecnou výpovednou hodnotou. Vo výsledku sa divákovi ukazuje inscenácia plnokrvná, emocionálna, didaktická, klasická a moderná zároveň.“

Soňa Smolková, Kød – konkrétne o divadle, 4/2010