Solo Lamentoso

Výtvarná štylizácia, telesnosť, výrazný ženský zjav a originálne umelkyne či svojské ženy a ich príbehy, to všetko sú atribúty, ktorými by sme mohli charakterizovať osobitú slovenskú performerku Slávu Daubnerovú a jej tvorbu. Táto všestranná tvorkyňa (režisérka, herečka, pohybová umelkyňa) je bezpochyby ojedinelým zjavom na slovenskej divadelnej scéne. Jej autorské projekty, prijímané s očakávaním a zvedavosťou, prinášajú nové témy a nové príbehy o ženách. Donedávna si vyberala a stvárňovala ženy umelkyne (Louise Bourgeois, Francesca Woodman, Magda Husáková Lokvencová), vo svojej najnovšej inscenácii sa od umenia vedome odklonila, aby uzavrela jednu etapu svojej umeleckej cesty.

Ako ďalší a nový krok si vybrala reálny a zároveň veľmi banálny príbeh zaznamenaný vo viacerých slovenských médiách – príbeh osamelej ženy, neviditeľnej Evy N., ktorá každý deň niekoľko rokov púšťala svojim susedom v Štúrove opernú áriu v podaní Placida Dominga dookola od šiestej ráno do dvadsiatej druhej večer. Dodržiavala všetky predpisy vrátane povolených decibelov a striktného zachovania nočného pokoja, takže sťažujúce sa obyvateľstvo sa ocitlo v patovej situácii.

Sláva Daubnerová sa zamerala na tému boja jednotlivca so spoločnosťou, osamelého človeka, ktorý sa stáva postupne psychicky narušeným jedincom, pretože ho k tomu doženie spoločnosť, v ktorej sa ocitol. Daubnerová pracuje s dokumentárnym materiálom – s výpoveďami susedov, hrdinky či mediálnych správ, ktoré túto reálnu kauzu sledovali. Autentickosť kombinuje s fikciou a vlastným uhlom pohľadu. Napriek tomu, že sa vyhýba akémukoľvek explicitnému hodnoteniu situácie, dosahuje spoločensky angažovanú výpoveď. Prostredníctvom témy, ktorá už nie je osobná ani introvertná, ale spoločenská, sa dotýka otázok ľudskosti a spoločenstva. Medzi banálnym, reálnym a tak trochu smiešnym príbehom jednej outsiderky a jej okolia a nebadane sa rodiacim extrémizmom je veľmi tenká čiara. Hlavným motívom na strane desaťročia sa sťažujúcich susedov, ako aj blogerky Evy N. je strach a agresivita, ktoré zatieňujú zdravý ľudský rozum.

Tvorivá estetika Slávy Daubenrovej aj v tejto inscenácii prekračuje žánrové hranice. Tentoraz sa výraznou zložkou stáva hudba, výtvarný znak a pohyb. Text, ktorý je autentický (napr. záznamy zo súdnych spisov, televízne reportáže), používa väčšinou v reprodukovanej forme zastupujúcej funkciu rozprávača striedajúceho sa s vnútorným hlasom hlavnej hrdinky. Operné árie sú kontrastom k nízkosti a banálnosti reálnej situácie. Citáciou z nedávno premiérovaného československého filmu Já, Olga Hepnarová (ktorý vychádza rovnako z reálnej udalosti, keď mladá žena zrazila nákladným autom osem ľudí a svoj čin považovala za akt pomsty voči spoločnosti), Daubnerová výpoveď inscenácie stupňuje. Mozartova Kráľovná noci z Čarovnej flauty upozorňuje na možnosť podobne hroziacej tragédie.

Dáša Čiripová

„Solo lamentoso je vskutku splynutím originálnej témy s výpovednou choreografi , sugestívnou hudbou, akčným svetelným dizajnom a príťažlivým performatívnym stvárnením. Daubnerová vytvorila ďalšiu originálnu inscenáciu na pomedzí dokumentárneho, pohybového a výtvarne štylizovaného divadla. Zároveň ale priniesla na javisko príbeh „lamentujúcej“ Evy N., ktorej umožnila vypovedať svoju verziu udalostí. Popritom odhalila otázky relatívnosti pravdy, subjektívneho pohľadu, ktorý posúva misky spravodlivosti a najmä otázku osobného práva jednotlivca na pomstu.“

Katarína Cvečková: Sólo Slávy Daubnerovej pre Evu N.
kød – konkrétne o divadle 10. ročník, 2016 číslo 4 (apríl), s. 12-17