Druhý pokus o telovýchovu

Názov inscenácie Druhý pokus o telovýchovu možno preložiť aj ako Druhá esej o telovýchove. Každý z týchto prekladov nemeckého Versuch odkazuje na iný aspekt tvorby výskumno‑umeleckého združenia Hauptaktion. Toto javiskové dielo skúma vzájomnú prepojenosť dejín Nemecka ako komunity so skupinovou fyzickou praxou telocviku či cvičenia, a to od jej začiatkov v roku 1811 až po súčasnosť. Na začiatku bolo gymnastické hnutie Friedricha Ludwiga Jahna, ktorý založil tajnú spoločnosť, podporujúcu oslobodenie od napoleonskej okupácie. Na pohľad obyčajné cvičenie – gymnastika – malo cvičencom pomôcť a v druhom pláne pripraviť nemeckú mládež na boj proti Francúzom. Skupina predviedla gymnastiku po prvý raz verejne v roku 1811 a o dva roky neskôr sa už na veľkej prehliadke gymnastiky zúčastnilo desaťtisíc divákov. V priebehu storočí sa festivaly a prehliadky cvičení konali na rôznych miestach v Nemecku, ale i v afrických kolóniách a v exile v Južnej Amerike. Menil sa aj text, pod ktorým sa cvičenci, teda telá združovali. Od Jahna cez Weimarskú republiku, obdobie nacizmu, NDR až po súčasnosť sa mnohokrát menila ideologická náplň cvičení. Pri skúmaní týchto udalostí sa „Nemecko“ javí ako imaginárna komunita, do ktorej sa vstupuje bránou telocviku, teda prostredníctvom výkonu, pričom ten, kto neuspeje, do nej nepatrí. Ale nielen tento aspekt je na historickom výskume telocviku zaujímavý. Hoci sa nám protiklad tela a textu zdá veľmi prirodzený, telesnosť našich subjektov zanecháva stopy v textoch, ktoré produkujeme. A naopak – naše vyprodukované texty zanechávajú stopy na telách. Tieto stopy nachádzame všade – od textovej definície, napríklad, pri medicínskom opise či zákonnom ustanovení toho, ako má vyzerať normálne či zdravé telo a jeho prejavy, až po omnoho subtílnejšie praktiky ako poézia či práca s textovými obrazmi, ktoré používame na opis tela milovanej či nenávidenej osoby. Telá sú zahrnuté v textoch všetkého druhu, aj v tých, ktorými sa definujú hodnoty či presvedčenia a ideológie nejakého spoločenstva. Historické skúmanie toho, aké texty sú produkované telami a ako tieto texty spätne telá deformujú či modifikujú, prináša nielen zaujímavé analýzy, ale i mnoho komických situácií, vyplývajúcich zo stretu svetov textov (ideí) a tiel (matérie).

V Druhom pokuse o telovýchovu využíva osem interpretov choreografické prvky a pohybové zostavy z rôznych období telovýchovy a analyzuje tak pojem „nemeckého tela“ a jeho ideologické prejavy. Je dôležité, že toto skúmanie sa neuskutočňuje iba na poli textu. Preto Hauptaktion pre svoj výskum zvolili formát performatívnej eseje. Esej je považovaná za nedefinovateľnú, nemetodologickú metódu, ktorá nespadá do žiadneho literárneho žánru, využíva prvky ktoréhokoľvek, ktorý eseji umožní relevantným spôsobom analyzovať či rozvíjať zvolenú tému. Prínos eseje spočíva v jej slobode, a teda v rôznorodej, flexibilnej, sebareflexívnej a experimentálnej forme. Esej plynule prechádza medzi umeleckým a vedeckým, zážitkovým a intelektuálnym, subjektívnym a objektívnym. V prípade performatívnej eseje aj medzi textom a telom, materiálnym a nemateriálnym, reálnym a virtuálnym, textom a priestorom a tak ďalej. Skúmané pole a možné metódy sa zapojením tela a priestoru násobia. Spojenie eseje a performancie umožňuje toto skúmanie prenášať rôznymi kanálmi v reálnom čase aj k divákovi a pracovať aj s jeho reakciami všetkého typu – emocionálnymi, intelektuálnymi, telesnými… Prekračovanie očakávaných hraníc a vykročenie za hranice známeho a bezpečného nás vedie k novým objavom.

O to väčšmi v prípade umeleckého diela, pri vnímaní ktorého neobmedzujeme potenciál našej skúsenosti cieľmi praktického alebo teoretického konania a môžeme svoju pozornosť celkom sústrediť na proces, v ktorom sa cieľ formuje. Umelecké dielo nám ponúka nové, nečakané skúsenosti, umožňuje aj formulovanie vlastných cieľov v nich, a tým pochopiť povahu a dynamiku skúseností. Performatívna esej nám teda okrem nových poznatkov môže priniesť aj neočakávané fyzické reakcie na ne. Jednoducho, možno si zatúžime zacvičiť, oslobodiť svoje telo alebo začneme našu obvyklú fyzickú prax skúmať cez optiku ideológie, ktorá je za ňou.

Ján Šimko