eu.genus

Andrej Kalinka vo voľnom zoskupení Med a prach združuje performerov, autorov, interpretov z oblasti výtvarného umenia, divadla a hudby. Kontinuálne na Slovensku vytvárajú interdisciplinárne diela na pomedzí performancií, divadelných predstavení, koncertov či inštalácií. Prezentácia ich tvorby nie je viazaná len na divadelný priestor, ale odkrýva a využíva genius loci galérií, industriálnych hál, koncertných sál a pod.

Najbližšie k tomu má asi výraz komplementárne umenie. Nie je to celkom tak, že by sme sa čisto divadelným výrazom vyhýbali, ide skôr o to, že naše diela nie je možné označiť ako výhradne divadelné. Je to rovnako autonómne výtvarné alebo hudobné umenie. ,Dobrý rod’ má množstvo línií, tematicky aj z hľadiska formy. No vo všeobecnosti sa od začiatku do konca zaoberáme pre nás zaujímavou, náročnou a pravdepodobne nezodpovedateľnou otázkou – kto je človek?”

Skúmať človeka vytrhnutého z kontextu, v ktorom žije, je takmer nepredstaviteľné. V súčasnosti, keď je diskutovaná téma primingu, podľa ktorého naše správanie, dojmy, sociálne usudzovanie ovplyvňujú a manipulujú stimuly z vonkajšieho prostredia, je namieste opäť sa pokúsiť zodpovedať si otázku: Čo nás formuje? Výchova, genetika alebo prostredie? Genetika a biológia sa v inscenácii eu.genus pretavujú do divadla cez rodokmene autorov a tvorcov. Režisér spoločne s dramaturgom Milanom Kozánkom skúmajú tému vplyvu génov na našu prítomnosť s nadhľadom a jemným humorom. Prinášajú introspekciu autorov, kde každý z nich prekračuje limity svojho odboru, aby sa stal súčasťou pôsobivých filozofických inštalácií a živých obrazov. Napríklad, výtvarník Juraj Poliak nielen vytvára sochársku hmotu na javisku, ale je aj prítomným kurátorom veľmi osobnej, na scéne naaranžovanej výstavy pod názvom Hľadanie tváre Karola Šmehyla, fyzicky a hlasovo sa zapája do konaní na javisku a pod.

Divácky zážitok prehlbuje komunikácia tvorcov s publikom prostredníctvom prehovorov adresovaných publiku a nenásilná interakcia. Divák sa môže v úvode a na konci voľne prechádzať po priestore a komunikovať s tvorcami. Ocitá sa na otvorenej skúške medzi procesom nápadu, stretnutia sa s materiálom a bytím v priestore. Proces a premena. Každý má v zdanlivom chaose svoju úlohu. Andrej Kalinka, ktorý je režisérom predstavenia a zároveň autorom libreta, sa v úvode inscenácie prihovára divákom. Ján Morávek pracuje s výtvarno‑hudobnou inštaláciou kazetových nahrávok. Daniel Raček predvádza fyzickú etudu s balom linolea a svojím pohybom v priestore vytvára prepojenia s ostatnými postavami. Všetci aktéri skúšajú Čajkovského skladby, zaznie tvorba Tomása Luis de Victoria či gruzínske ľudové skladby. Tanečníci Zebastián Mente Maligna a Lívia Balážová vytvárajú interaktívne fyzické podobenstvá na hranici fyzických limitov. Autori tohto netradičného diela sa hlásia k neoklasicizmu, ktorý kladie dôraz na intelekt, na prísne vyváženú formu, a to všetko tvorí svojrázny tvar umeleckého diela. Práve pohľad do minulosti v hudobnej dramaturgii či v intímnom návrate do vlastnej minulosti nám ukazuje základné rysy osudu človeka vo svete. Svojím slobodným prístupom k tvorbe odhaľujú rôzne fázy a štádiá vzniku umeleckého diela. Priznaním priestorových pravidiel či pokusov nám ponúkajú novú divácku optiku. Inscenáciu rámcuje nácvik hudobnej skladby – vznik, zrod nového diela. „A napokon, samozrej­me, smrť. Toto je pohyb medzi tým všetkým. Medzi vedou a poéziou. Informáciou a symbolom či zdanlivým chaosom a ne­čakanou krásou. Toto je cesta k soche. Neustála premena, neustále rozhodnutia. Toto je naša otázka – čo je to dobrý rod?” hovorí Andrej Kalinka.

Júlia Rázusová