Boj černocha so psami

“Boj černocha so psami rozhodne nehovorí o Afrike a o černochoch – nie som africký autor – a nerozpráva ani o neokolonializme a rasovej otázke. Celkom určite nevyjadruje nijaký názor. Hovorí jednoducho o jednom mieste na svete. Niekedy natrafíme na miesta, ktoré sú čímsi ako metaforou – metaforou života alebo niektorej jeho stránky, alebo niečoho vážneho a očividného, ako sú napríklad rieky tečúce do džungle u Conrada... Prežil som v Afrike jeden mesiac u priateľov na štátnej stavbe. Predstavte si malý tábor v buši, skladajúci sa z piatich –šiestich bungalovov a obohnaný ostnatým drôtom so strážnymi vežami, vnútri zo desať belochov žijúcich viac-menej v ustavičnej hrôze pred tým, čo je vonku, a s ozbrojenými černošskými strážcami všade naokolo. Bolo to krátko po vojne v Biafre a po okolí sa potulovali drancujúce bandy. V noci na seba stráže pokrikovali, vydávali veľmi čudné hrdelné zvuky, báli sa totiž, že zaspia... Takto to šlo stále dookola. Práve pokriky stráží ma priviedli k tomu, že som napísal túto hru. Vnútri, v kruhu, sa odohrávali malomeštiacke drámy ako v parížskom šestnástom obvode: stavbyvedúci spával so ženou vedúceho čaty a podobne...

Moja hra možno hovorí trocha o Francúzsku a o belochoch: keď je niečo inde ako zvyčajne, pri pohľade z diaľky to niekedy lepšie rozlúštime. Moja hra hovorí najmä o troch ľuďoch izolovaných na takom mieste na svete, ktoré im je cudzie a obkolesených nanajvýš záhadnými strážcami. Myslel som si – a ešte vždy si to myslím – že volanie stráží, ozývajúce sa uprostred Afriky a vymedzujúce územie nepokoja a samoty, je dosť závažná téma, po ktorej treba siahnuť.”

Bernard-Marie Koltès (1948 – 1989)

...Na prázdne javisko už počas príchodu divákov padajú veľké farebné kruhové konfety a padajú stále až po koniec inscenácie. Tento, vlastne celkom jednoduchý scénografický nápad (Katrin Brack) vytvára až plastickú premenu scény pri rôznych smeroch a intenzite svietenia a esteticky pôsobivú scenériu ako kontrast k dosť temnej Koltèsovej hre. Padajúce konfety môžu byť všetkým, ohňostrojom, dažďom, kvetmi, dotieravým hmyzom, ale i niečím väčšmi abstraktným. Gotscheff zapája obrazotvornosť diváka a vizuálnym neohraničením a nekonkrétnosťou necháva vyznieť Koltèsov jazyk.

Koltèsove dialógy majú monologický charakter. Postavy sú osamotené a usilujú sa presadiť vo vzájomných vzťahoch, ale každá prežíva svoj vlastný príbeh márneho hľadania „čohosi“. Koltèsova hra hovorí o zrážke civilizácií, o konflikte severu a juhu (či západného a „tretieho“ sveta), o samote v cudzom, o hľadaní identity.

Martina Vannayová, z materiálov festivalu

Kto dnes inscenuje túto hru, mal by mať pred očami autorovu poznámku. Autor si bol vedomý, že písmenami maľoval čierno-bielo: čierni sú tí dobrí, bieli tí zlí (sú to tie psy, na ktoré sa vzťahuje názov hry). Ale, Koltès vraví: “Vychádzajúc z tohto rozhodnutia som mohol začať mať rád bielych.“ (Patrice Chéreau poznamenal po Koltèsovej smrti: „Neuniesol, že jeho hry boli označované ako dusivé, beznádejné alebo ako hry o vylúčených.“) Prostredníctvom tohto vyhroteného protikladu je táto hra aktuálna, a to práve dnes, kedy sa všade hovorí o globalizácii (nebolo obdobie kolonizácie tiež istou formou globalizácie?).

Knut Lennartz, Die Deutsche Bühne

Gotscheff hru skrátil a rozšíril zároveň. A predsa, jeho do textu prepašované aktualizácie nevytvárajú z prúdu monológov žiadnu napínavú drámu. To, že inscenácia napriek tomu fascinuje a divák sa z plného hrdla smeje divokým groteskným číslam, je v prvom rade zásluha triumfujúcich hercov, ktorí z Koltèsovej metaforickej hry o osamelosti a životnom strachu robia didaktickú hru (Lehrstück) o bezvýchodiskovom pokuse pochopiť cudzie a chcieť sa zmieriť s vlastnou kultúrou.

Frank Dietschreit, Westfälische Rundschau

Tam, kde v hre neexistuje východisko z rasizmu, inštitucionalizovaného vykorisťovania a neukojených túžob, režisér Gotscheff reaguje celkom v štýle estetiky Volksbühne, ktoré už dávno rezignovalo na akýkoľvek ideologicky podfarbený model riešenia sveta: miešaním ostrého cynizmu a komédie. Na prázdnom javisku, kam neustále „pršia“ pestré papieriky, rozvíja každý zo štyroch hercov svoju postavu ako druh osobného psychogramu šialenstva.

Thomas Heinold, Nürnberger Zeitung