Stredná Európa ťa miluje

V "Strednej Európe" manželia v suterénnom byte vedú svoju každodennú prízemnú existenciu a popritom riešia zásadné otázky medzinárodnej politiky, filozofie, kulturológie: národné zvyky Francúzov, postavenie ženy v Európe, postavenie hurky v meste a na dedine. Sokrates, Seneca aj Kristus sú spolu s aktuálnymi zdravotnými problémami samozrejmou témou rozhovorov.
(...)
...materiálna chudoba a malosť nášho lokálpatriotizmu vzbudzujú smiech – napríklad aj uvzatá viera v to, že sa nemusíme trápiť s cudzími jazykmi, lebo je lepšie naučiť cudzincov po slovensky. Na druhej strane však presne v intenciách tvorcov (...) môžeme špekulovať nad tým, či sa cez zvýšenú potrebu znalosti cudzích jazykov u malých národov nerealizuje napríklad aj kus imperiálnej politiky tých väčších Európanov. Dalo by sa povedať, že inscenácia umelecky reflektuje aktuálne teoretické úvahy na tému znovuzrodenia Európy.
(...)
Formálna podoba inscenácie spoluvytvára pestrý obraz stredoeurópskeho regiónu ako tradične prehusteného priestoru kríženia vplyvov, nateraz dopleteného dejinnými pohybmi po páde komunizmu. Hudobná zložka osciluje od divej balkánskej dychovky po kultivovanú áriu Bocelliho, ktorú odušu odspieva Ingrid Hrubaničová v župane a s uterákom na vlasoch. Poetika inscenácie vychádza z modelu fixovaných improvizácií, ktorý preslávil divadlo Stoka. Zboroň a Hrubaničová, bývalí členovia tohto divadla, ju však posúvajú ďalej a otvárajú jej formu. Občas vystupujú zo svojich postáv, časť textov má voľnú štruktúru a improvizuje sa aj počas predstavenia. Inscenátori sami tento útvar označili ako „verejná inscenovaná skúška“.

Anna Grusková, SME

...nie je to žiaden momentálne konjunkturálny a prvoplánový integračný, či stredoeurópsku identitu hľadajúci kus. Naopak, je to „len“ miestami až brutálne úprimná hra o láske. O vzťahu medzi mužom a ženou, o každom z nich osobitne, o ranách, ktoré im život dal, o ranách, ktoré si striedavo lížu, či sypú do nich soľ. Je to manifest manželstva, v ktorom láska a nenávisť, túžba a rezignácia sú tak poprepletané, že už dávno nie je jasné, čo oboch vlastne drží spolu. Hlavní aktéri – Ingrid Hrubaničová a Vlado Zboroň – dvaja z kľúčových hercov z najslávnejšieho obdobia divadelného súboru Stoka, tu prekonávajú „stokársku“ „dekompozičnú“  poetiku. (...)
Komornosť a uzavretosť tohto vzťahu narúša jednak princíp divadla v divadle – režisér (Dušan Vicen) je stále prítomný na scéne, sleduje text, vstupuje svojimi komentármi do deja, usmerňuje hercov atď. Z rolí však vystupujú i herci, Vlado Zboroň prikladá do kachieľ (povinná rekvizita inak studených pivničných priestorov tohto súboru), odbieha po drevo a pod. V jednom z predstavení dokonca zároveň varil jedlo i pre divákov, čo inak zapadá do naturalistického herectva všetkých aktérov i samej scény. Intímnosť manželského večera naruší i nečakaný hosť – spoločný starý známy, zrejme už roky žijúci v cudzine. Ten okrem darčekov má zrejme priniesť iný pohľad, videnie zvonku (doslovne), potvrdiť to, čo si pod životom iných a inde tu, v Strednej Európe, predstavujeme.

Andrea Konečná, Slovo