Gazdiná Roba

Od režiséra Jiřího Pokorného, jedného z priekopníkov coolness vlny u nás a hľadača nových prúdov, nemožno očakávať, že by Gazdinú robu, klasiku realistickej drámy 19. storočia z moravského Slovácka, inscenoval ako muzeálne etnografický klenot. Pokorný hru v pražskom Divadle Na zábradlí dôkladne oprášil od folklórneho nánosu – jeho jedinou ironickou pripomienkou je postava notáriusky v kroji v podaní riaditeľky divadla Doubravky Svobodovej.

Kateřina Kolářová, Mladá fronta Dnes

Text starý viac ako sto rokov v réžii Jiřího Pokorného – podobne ako pred časom Stroupežnického Naši naši furianti v réžii Petra Lébla alebo Maryša bratov Mrštíkovcov v réžii Vladimíra Morávka – bez sentimentu vypovedá čosi podstatné a pravdivé o mentalite ľudu – a to nielen toho českého. S dramatickou iróniou ukazuje stret výnimočnej, silnej osobnosti so všeobecne prijímanou konvenciou, so sociálnymi aj náboženskými predsudkami, konflikt sebectva a lásky. A tiež celkom zábavnú disproporciu medzi idealisticky skreslenou – naskrze intelektuálnou – predstavou o múdrosti dedinského ľudu a tvrdou, chrapúnskou životnou realitou.

(…) Pokorného réžia nekonštruuje, ale objavuje skryté, podvedomé motivácie postáv a pokúša sa viesť hercov k ich – niekedy až drasticky úprimnému – zverejňovaniu. Zďaleka to nie je iba tlak spoločenskej konvencie a slabosť Mánkovho charakteru, čo neodvolateľne približuje Evin tragický koniec. Je to i jej, niekedy až chorobne pôsobiaci, zaslepený vzdor a sebapreceňujúca sila. Čierny zjav Kristiny Maděričovej v titulnej úlohe evokuje podobu hrdiniek gréckych tragédií: čierny priliehavý kostým, čierne vlasy, krásna, výrazne rezaná a zvláštne pokojná tvár vyžaruje čosi od ostatných odlišné, skoro morbidné, akési zvláštne, fascinujúce, osudové približovanie sa k smrti.

Marie Reslová, Český rozhlas 3 – Vltava

Príležitosť ukázať Gazdinú robu vo svetle modernej provokatívnej divadelnej poetiky, preukázať životnosť príbehu v našej spoločensky ešte nie voči emancipácii pokročilej ére, využil Jiří Pokorný dokonale. Od úvodného obrazu folklórnej vyprázdnenosti akýchsi dnešných slováckych slávností s voľbou miestnej superstar niet pochýb o tom, že Pokorného zobrazenie dávnej drámy bude provokatívne, ale o nič menej naliehavé, než kedysi odvážna výpoveď autorky. (...)

Je to stále rovnaká rozporuplná oscilácia človeka medzi statočnosťou a zbabelosťou, skutočnosťou a kašírovaním, odvahou a prízemnosťou, pravdou a klamstvom. Menia sa iba kulisy prostredia. Problém konfliktu životných koncepcií ostáva, pričom víťazmi bývajú skôr predstavitelia prikrčenosti, slepej poslušnosti, ktorí nevyčnievajú z radu.

Jiří P. Kříž, Právo