Kyslík

Toto predstavenie sa dá ťažko vnímať ako bežné divadlo, dokonca ani ako avantgardné, zato má veľmi blízko k súčasným pocitom z nočného života šialeného megapolisu a vôbec k novému životnému pocitu. Kyslík nepotrebuje kulisy, špeciálne vyrobenú scénu či rekvizity – pódium na tanečnom parkete nočného klubu sa mu hodí oveľa viac. (...)

Najnovší vyrypajevovský dekalóg, samozrejme, odvádza diváka neuveriteľne ďaleko od Písma svätého, no práve z chaotickej amorálnosti novej generácie tu vzniká niečo ako náboženstvo. Človek potrebuje k životu kyslík – nie však ten, ktorý obsahuje svieži vzduch na vidieku, ale ten, ktorý spaľuje ľudský organizmus a poskytuje mu energiu pre život na plné obrátky.

Roman Dolžanskij, Kommersant

Inscenácie divadla Teatr.doc sú protestným výkrikom živej, oduševnenej bytosti proti pokusu uviesť všetko na jedného menovateľa, proti pokusu rozpustiť osobnosť v kolektívnom oceáne politicky korektnej protoplazmy. A Kyslík, jediná z inscenácií súčasného repertoáru tohto súboru bez vzťahu k technike „verbatim”, je niečo ako kľúč k pochopeniu myšlienky, za ktorú sa bojuje medzi týmito stenami.
(...)
Mimochodom, príbeh Sašu a Saše je iba predlohou pre skvelé raperské dialógy o prikázaniach Mojžiša a Krista, o Jeruzaleme na nebi a na zemi, o New Yorku a Arabských emirátoch. Repliky postáv „Kyslíka” sú chytľavo aforické a mnohé z nich možno o chvíľu zľudovejú, arabské tance na hudbu Stinga odrážajú celosvetovú popularitu orientalizmu – no nie toho „spiaceho Východu”, ktorý inšpiroval Goetheho, ale to neuvedomelé masové obdivovanie „hnutia talibanu”, ktoré je proti idolom dnešnej civilizácie.

Vladimír Zabulujev, Alexej Zenzinov, Russian Journal

ON a ONA – prerušujú jeden druhého vzájomne sa vylučujúcimi argumentami, hromadia kontradôvody, pričom každý z dôvodov je veľmi pádny dovtedy, kým nezaznie ďalší. V konečnom dôsledku sledujeme tragický obraz dezorientovaných postáv, ktoré lapajú po dychu bez toho, aby pochopili niečo hlavné, vytvára sa pocit devalvácie prakticky všetkých hodnôt, „chaosu v hlavách”, prvotnej amorálnosti a tragickej neriešiteľnosti protikladov. Ideovým nervom inscenácie je neprekonateľná potreba ľudí po kyslíku, ktorý je podstatou, zmyslom a zdôvodnením života. V tom je text Vyrypajeva akoby odpoveďou na v poslednej dobe časté úvahy o tom, že nášmu životu chýba „drive” a krajina sa ponára do atmosféry dusna.

Natália Serova, Russian Journal

Akákoľvek hierarchia je zrušená a pátos umierania súčasnej drámy v tomto najúbohejšom svete je  zmenený na pátos prežívania. Bezhranične expandujúce, s ničím neusúvzťažnené vyrypajevovské ego pozná len jedno: k životu treba kyslík a túžba po ňom sa nezlučuje s morálkou. Dýchaj, lebo prehráš. Je to generačný výrok, ktorý by sme najradšej obišli, ale nie je to možné, pretože chvíľami pôsobí strojene, no chvíľami má silu a niekedy je až strhujúco talentovaný. Ale najväčším dojmom z Kyslíka je absolútne popretie akejkoľvek serióznosti. Vo Vyrypajevovej vzbure nie je velikášstvo (ktoré mali v sebe rockové idoly), ale skôr raperská ľahkovážnosť.

Marina Davydova, Kommersant

Biblické prikázania tvoria osnovu všetkých kompozícií Kyslíka. Je to téma, na ktorú sa napájajú variácie: ako v džeze, voľné a súčasne celé naruby, komplikované a akoby veľmi vzdialené od svojho východiska, no vždy sa k nemu vracajúce. Je ťažké si predstaviť, ako sa dajú spojiť do jedného celku citáty z Evanjelia, slang, nenormatívna lexika, dômyselne odpozorované detaily súčasného spôsobu života, drogy, teroristické akty z 11. septembra, a dokonca aj zadržanie rukojemníkov v Moskve. Ukázalo sa, že sa to dá.

Alexandra Mašukova, Literaturnaja gazeta