Nevina

Deu Loher zaraďujú medzi – v poslednej dekáde módnych – predstaviteľov „cool dramatiky“, vyznačujúcich sa tým, že so zvýšenou vnímavosťou a umeleckou nekompromisnosťou zobrazujú šialenstvá súčasného sveta. Nevina je jej najnovšou a možno najzrelšou hrou z dosiaľ napísaných. Má takmer shakespearovské rozmery: komédia sa tu preplieta s tragédiou, posvätnosť s hanebnosťou, Boh s diablom, metafora so surovou doslovnosťou. Základnou otázkou je problém viny a trestu v dnešnom svete, kde je všetko obrátené hore nohami.

z materiálov divadla

Paweł Miśkiewicz vytvoril krásnu, veľmi pôsobivú inscenáciu, ktorá vypovedá o závažných otázkach prostredníctvom obyčajných, takmer triviálnych príbehov známych z pestrofarebných časopisov či televíznych novín. Konvencia inscenácie balansuje medzi groteskou, absurdným divadlom a tragédiou. Herci sa pri stvárňovaní svojich príbehov nezameriavajú ani tak na fakty, ako skôr na vyjadrenie hĺbky emocionálnych stavov postáv. Preto je atmosféra na javisku taká hutná, taká výnimočná, na prvý pohľad celkom neprimeraná osobným vyznaniam erotickej tanečnice, či banálnym problémom zamestnankyne pošty.

Justyna Nowicka, Rzeczpospolita

Nepohodlnosť bytia na svete, osobné nenaplnenie, neschopnosť uchovať čokoľvek na dlhšie ako na chvíľu spôsobuje, že my sami, aj svet, ktorý nás obklopuje, sa stávame obrazom zúfalstva. Vina bez viny ako dedičný hriech postihuje každého človeka. Znie to nesmierne vážne. Túto vážnosť nemožno celkom prehliadnuť pri vnímaní inscenácie. Až na to, že v tomto divadle sa často smejeme. Táto dvojakosť je nespornou prednosťou sveta stvoreného Deou Loher a Miśkiewiczom. Dráma ľudského nenaplnenia sa vynára spod ľahkej formy.(...) Žiadna ilúzia, žiadne stotožňovanie sa s postavou. Je tu prítomný výrazný scudzovací efekt. Ale výstavba divadelného sveta je taká paradoxná, že si nemožno zachovať onen intelektuálny pocit scudzenia – diváka často preniká desivé poznanie, že tento umelý svet je skutočný a pálčivý. (...) Veľmi zvláštna inscenácia. Vymykajúca sa všetkým klasifikáciám. Vlastne komédia – stále sa ozýva smiech, hoci to všetko zďaleka na smiech nie je. Objavujú sa tu rôzne divadelné žánre, každý fragment je hraný inak: od sitcomu až po náladové obrazy plné metafyzickej hĺbky. Inscenácia, ktorá rozpráva o racionálnom svete súčasnosti, ale spod škrupiny reality sa vynárajú zvláštne, metafyzické obsesie.

Tadeusz Kornaś, Didaskalia

Kontrolované šialenstvo, ktoré rozpútal Miśkiewicz, je scénicky veľmi atraktívne, ale nejde tu o samotné hromadenie atrakcií. (...) Ono kontrolované šialenstvo by sa nevydarilo bez hercov. Celkom zreteľne možno pozorovať, že nie sú iba vykonávateľmi úloh zadaných režisérom. Sú spolutvorcami inscenácie. Tvoria zohraný kolektív – a súčasne sú zosúladení aj ako zaujímavá ľudská konštelácia. (...) Nevidíme tu žiadne predvádzanie sa hviezd, herecké umenie pokorne slúži inscenácii, neľahko, s úskaliami budujúcej svet, v ktorom na naše počudovanie nachádzame optimizmus. Optimizmus prúdiaci zo samotnej životnej sily, energie, ktorú vyžarujú herci – a nimi vytvorené javiskové postavy.

Joanna Targoń, Gazeta Wyborcza

Divák vychádza z predstavenia s poznaním, že sa dá urobiť veľké divadlo o boji dobra so zlom, ktoré je vzdialené štýlu Hviezdnych vojen. Koniec predstavenia je klamný, ale nádej, nepokoj a pocit katarzie víťazí. (...) Miśkiewicz uviedol 21. storočie na poľskú scénu. V jeho poňatí má podobu hľadania pravdy, dobra, krásy, svätosti, porozumenia v našom uchichotanom a cynickom svete.

Marek Mikos, Gazeta Wyborcza