Júl

„Zhorel dom a v tom dome dva psy. Jeden – čierna suka, bastard, a ten druhý – vlčiak, polročný pes. Mal som ich v kôlni, boli zavreté, aby neutiekli, kým nedokončím plot okolo domu, už bolo treba natiahnuť len asi tak päť metrov drôtu a bolo by to hotové, ale naraz požiar, dom zhorel za dvadsať minút ako lepenková škatuľa, aj kôlňa, aj psy, aj celý majetok, čo som za dlhé roky nadobudol, aj doklady, aj peniaze, aj všetky moje plány do budúcnosti, to všetko sa premenilo na sivý popol, neostalo nič, iba ja a mesiac júl, uprostred ktorého sa mi stala tá krutá sprostá záležitosť. Buď prekliaty, ohavný júl, buď naveky prekliaty, mesiac júl!“

Úvod „textu na predvedenie“ (ako ho označil dramatik Ivan Vyrypajev) opisuje počiatočný stav, východisko, príčinu a štartovací mechanizmus pomätenia mysle dôchodcu. Nasleduje ťaživý a strašidelný sled jeho vrážd a pobytu v odpudivom „cvokhauze“, ktorý plynie v monológu, nelogicky a šialene rozbitom miestami na dialogický „kvázimonológ“. Vyrypajevova monodráma na prvý pohľad provokuje tým, že prináša príbeh masového vraha. Autor si však uvedomuje hranice tejto provokácie: môžeme v divadle šokovať postavou masového vraha – šialeného starca, keď dnes v školách vraždia deti? A tak sa autor hrá s poetikou a možnosťami žánru. Júl je aj odvážnym formálnym experimentom so žánrom monodrámy a s využitím optiky a myslenia chorého človeka – šialenca pri tvorbe štruktúry textu. Takmer prázdny javiskový priestor je autisticky dôsledne rozdelený na sektory a dramatik prísne predpisuje, v ktorom priestore má herečka prednášať konkrétnu pasáž textu.

Ivan Vyrypajev k monologickosti inklinoval od začiatku svojej tvorby. Jeho postavy, ak ich bolo v hre viac, vždy skôr nekomunikovali medzi sebou, komunikovali kdesi medzi nebom a zemou, alebo adresovali svoje slová priamo publiku, čo bolo dané aj silnou metaforickosťou a symbolickosťou použitého jazyka. Nie po prvýkrát a nie náhodou Vyrypajev prináša ako postavu hry chorého človeka, ktorý koná v skrate, je psychicky na dne a spoločensky na okraji. V hre Sny to boli mladí narkomani žijúci v komunite, v hre Genezis číslo 2 žena s psychickou chorobou, v hre Kyslík mladý muž, ktorý zavraždil svoju ženu. Ľuďom na okraji ostáva často ako jediné vyjadrenie monológ. A ten sa automaticky stáva dialógom s naším svedomím a osobnou morálkou. Aj keď sám Vyrypajev sa moralizovaniu a hodnoteniu čohokoľvek a kohokoľvek vyhýba. Akoby na niečo také nemal ani čas – jeho text plynie šialenou rýchlosťou, je to nekontrolovaný prúd reči, myšlienok a spomienok. Svojich hrdinov vyženie z istôt, nechá ich zhrešiť, dovolí im porušiť pravidlá, rúhať sa, ubližovať, trpieť a nakoniec zomrieť. Bez komentára, bez slov ľútosti, tak akosi jednoducho a vlastne krutým spôsobom bežne. V tom tkvie súčasný ráz jeho výpovede i apelatívnosť jeho hier odrážajúcich krutosť nielen ruskej reality, ale dnešného sveta vôbec.

Po veľkom európskom úspechu trendového predstavenia Kyslík (Divadelná Nitra 2005) naplnil dramatik Ivan Vyrypajev očakávania ruskej kritiky dvojnásobne – v divadle inscenáciou Júl, ktorej textovú predlohu považujú mnohí za jeden z najvýnimočnejších textov ruskej drámy nového tisícročia (prestížne ocenenia festivalov Zlatá maska a Novaja drama, hosťovanie v zahraničí, napr. Wienner Festwochen 2008) a v kinematografii svojím filmovým debutom Eufória (ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach). A tak je meno Ivan Vyrypajev známe nielen špecifickému okruhu divadelných fajnšmekrov. Režisér Viktor Ryžakov dokázal svoju režisérsku skromnosť už pri niekoľkých inscenáciách v tandeme s Vyrypajevom (Kyslík, Genezis číslo 2, Júl). Svojou akoby “hrou na druhé husle“ perfektne súznie s poetikou Vyrypajeva. Júl je prostá a čistá inscenácia a jej dokonalosť spočíva v primárnej divadelnej kombinácii: dokonalý text / dokonalá réžia / dokonalá herečka.

Romana Maliti