Proces

Pražského nemeckého židovského autora a jeho dielo, ktoré malo byť podľa vôle autora spálené, pozná dnes celý svet. Ak nie z kníh, tak aspoň z filmov, tričiek, hrnčekov na kávu či príveskov na kľúče. Pre českú a slovenskú kultúru druhej polovice dvadsiateho storočia má Kafkovo dielo mimoriadny význam. V uvoľnenom kultúrnom prostredí začiatku šesťdesiatych rokov (1963) sa konalo sympózium v Libliciach, ktoré znovuobjavilo Kafkovo dielo a dostalo ho do edičných plánov domácich vydavateľstiev.

V polovici šesťdesiatych rokov inscenoval Jan Grossman v pražskom Divadle Na zábradlí Proces, aby tak na dlhé roky založil interpretačnú tradíciu tohto románu na domácich javiskách. Neznámy súd, pred ktorým proces prebieha, účastníci procesu (vyšetrovatelia, prokurátor, obhajca), ktorých autoritu nedokáže Jozef K. spochybniť napriek tomu, že nie je isté, či inštitúcie, ktoré reprezentujú, jestvujú, márnosť vzdoru Jozefa K. proti anonymnej úradníckej mašinérii – to všetko v Grossmanovej interpretácii fungovalo ako obraz totalitnej spoločnosti a jej mechanizmov. Na tejto inscenácii bolo podstatné ešte niečo iné – Grossman pristúpil ku Kafkovmu dielu bez snahy tvoriť na javisku analógie „kafkovských“ textových obrazov. Naopak, inscenoval Proces na prostej scéne a nechal, aby text rozvíjal obrazy v hlavách divákov. Tak postupuje aj o niekoľko generácií neskôr režisér Dušan D. Pařízek. Herci na takmer prázdnej scéne, s minimom hereckých prostriedkov, text skôr rozprávajú ako prehrávajú. Potiaľ je to interpretácia v tradícii „Grossmanovej školy“. A tu sa zároveň podobnosť končí.

Pařízek interpretuje román po novom: súd, prokuratúra, vyšetrovatelia – tí všetci sú zvnútornení v Jozefovi K. Proces nie je procesom boja jedinca voči absurdným a neviditeľným spoločenským mechanizmom. Zápas Jozefa K. sa odohráva v jeho vnútri – či to nazveme superego, alebo svedomie, ktoré obžalúva jeho konanie a prežívanie, na začiatku je pocit viny a potreba vysporiadať sa s ním. Správanie a prežívanie na jednej strane a kontrola (či reflexia) na strane druhej sa uňho dostali do nerovnováhy a nie je jasné – nám a rovnako ani Jozefovi K. – či si svoj stav spôsobil konaním, alebo sebaspytovaním, nasledujúcim po každom akte konania. Pařízek ale nezanedbáva ani spoločenský rozmer románu – podobné vychýlenie, k akému došlo v Jozefovi K., vidí aj v mechanizmoch sociálnej kontroly, presnejšie sociálneho dozoru. Zápas jeho Jozefa K. sa preto odohráva nielen pred (či za) jeho očami, ale aj pred a za očami kamerového systému CCTV a všetkých ostatných kamier a má aj nedobrovoľných divákov. Pařízek interpretuje Proces celkom v duchu prevratnej Kunderovej eseje Kastrující stín svatého Garty: odhaľovaním existenciálnych metafor prítomných v jeho románe.

Od nástupu súčasného umeleckého vedenia (Dušan Pařízek je umeleckým šéfom od sezóny 2002/2003) sa Divadlo Komedie vypracovalo na jednu z najrešpektovanejších scén v Čechách i zahraničí. V uplynulej sezóne bolo vyhlásené za Divadlo roka. Inscenácia Proces získala dve najprestížnejšie ceny českej kritiky – Cenu Alfréda Radoka a Cenu Divadelních Novin. Cenu Alfréda Radoka získal aj Martin Finger za najlepší mužský herecký výkon.

„… Režisér Dušan D. Pařízek a jeho protagonista Martin Finger demonstrují ve své jevištní adaptaci Kafkova románu stejně tak hrozivě jak s okouzlující lehkostí, jak může vést jazyk do oprátky, jak se K. protahuje mezi slovy a pocity viny, jak se slovní pouta v dialozích s dozorci, trýzniteli a advokáty utahují, až nakonec jeho život zcela zaškrtí... Upřímnost projevu a inscenační koncentrace na herce uniformované tmavými obleky dělají z Pařízkova Procesu vrchol festivalového programu.“

Klaus Witzeling (Hamburger Abendblatt, 8. 9. 2007) po premiére v rámci festivalu Projektion Europa

Ján Šimko