o inscenácii
Prvotným impulzom pre vznik opery Zítra se bude..., označovanej českou kritikou za vrchol uplynulej sezóny, bol zámer tvorcov napísať celovečerné hudobné dielo pre legendu českej opery, slávnu mezzosopranistku Soňu Červenú. A hoci speváčka sa bráni porovnávaniu svojho osudu exulantky a disidentky s tragédiou zavraždenej poslankyne Milady Horákovej, spojenie osobnosti umelkyne, ktorá si napriek pohnutým životným okolnostiam dokázala uchovať čistý štít, s tragickou hrdinkou československých dejín dáva dielu ešte výraznejší katarzný rozmer.
Ústrednou postavou opery Zítra se bude... nie je Milada Horáková, ale proces proti nej. Je to téma skrz-naskrz divadelná: neodvratné smerovanie k vražde hlavnej predstaviteľky i jej spoluobžalovaných má rysy antickej tragédie. Napokon, samotný politický proces neslávne známej doby 50. rokov 20. storočia bol vedome budovaný ako divadelná inscenácia, využívajúca možnosti vtedajších masmédií, s cieľom zastrašiť i násilne zjednotiť „pracujúci ľud“. Obludnosť mechanizmu manipulácie dokumentovali tvorcovia použitím autentických archívnych záznamov procesu, posledným listom Milady Horákovej či kolážami z dobových textov.
Skladateľ Aleš Březina ponechal dielu štruktúru číslovanej opery. V hudobnej koláži znejú i šansónové či baladické prvky. Názov opery parafrázuje slová agitačnej piesne Pavla Kohouta Zítra se bude tančit všude, ktorú libretisti rozstrihali a náhodne vytiahnuté kúsky poskladali do nového textu. Repetitívnosť hudobných motívov a dominantná funkcia rytmickej zložky posilňujú desivosť monsterprocesu.
Dielo má len dva sólové party. Soňa Červená ako Milada Horáková s prísnou, detailne vypracovanou pohybovou i gestickou štylizáciou je stelesnením vnútornej sily. V kontraste s jej vecným pokojom vysoko posadený hlas a pohybová svižnosť kontratenoristu Jana Mikuška (Prokurátor) podčiarkujú absurditu procesu. Ďalšími protagonistami diela sú zborové telesá Canti di Praga a Kühnov detský zbor, ktoré zásluhou kostýmu a líčenia stierajúcich ľudskú individualitu zosobňujú uniformitu más.
„Smekám před do detailů promyšlenými vícevýznamovými a emotivně naplněnými akcemi, jimiž režisér Jiří Nekvasil komentoval a vizualizoval filosofické přesahy díla. V Kolowratu se mu vždycky dařilo, ale tohle je majstrštyk od něho i od Daniela Dvořáka. Přesto vše začíná a končí u hudby. Březina s ohromující samozřejmostí definoval originální jazyk, dokonale postihující témata opery, jazyk nejen sdělný, mimochodem je každému slovu dokonale rozumět, ale hudebně prostě krásný, který originálně přetavil různé zjevné i tušené inspirace. Ta hudba člověku nejde z hlavy.“ (Josef Herman, DIVADELNÍ NOVINY, apríl 2008)
Michaela Mojžišová
tvorcovia
réžia: Jiří Nekvasil
hudba: Aleš Březina
libreto: Aleš Březina, Jiří Nekvasil
hudobné naštudovanie a dirigent: Marko Ivanović
scéna a kostýmy:: Daniel Dvořák
zbormajstri: Jiří Chvála, Jan Krejčík
dramaturgia: Ondřej Hučín
účinkujú: Soňa Červená, Jan Mikušek a ďalej: Kühnův dětský sbor, Canti di Praga, instrumentální soubor PurPur
režisér
Aleš Březina (1965) Na konzervatóriu v Plzni absolvoval hru na husle a na univerzitách v Prahe a Bazileji hudobnú vedu. Od roku 1994 je riaditeľom Inštitútu Bohuslava Martinů v Prahe a od roku 1995 dramaturgom pražského Festivalu Bohuslava Martinů. Je autorom hudby k mnohým filmom a divadelným aj televíznym inscenáciám. V českých a zahraničných časopisoch a zborníkoch publikoval rad odborných štúdií o hudbe 20. storočia, najmä o živote a diele Bohuslava Martinů. Je aj spoluautorom a sprievodcom dvoch dokumentárnych filmov o B. Martinů. Opakovane spolupracuje s rakúskou televíziou ORF a kultúrnym kanálom 3SAT. V rokoch 2004 a 2007 pripravil dramaturgiu projektu České sny, medzinárodného hudobného festivalu s viac než sto koncertmi v sedemnástich európskych krajinách.
Jiří Nekvasil (1962) Absolvoval štúdium opernej réžie a divadelnej dramaturgie. V roku 1988 založil spolu so scénografom Danielom Dvořákom experimentálnu opernú scénu Opera Furore. O dva roky neskôr boli poverení riadením Komornej opery Praha, ktorú reorganizovali na Operu Mozart. V rokoch 2002 – 2006 zastával post šéfa opery Národného divadla v Prahe. Doteraz realizoval viac než šesťdesiat operných a činoherných inscenácií, v zahraničí inscenoval v Nemecku, v Argentíne, vo Francúzsku, v USA, Nórsku, Lotyšsku, v Taliansku, Fínsku a na Slovensku. Pre Českú televíziu nakrútil niekoľko hudobných filmov; z nich najpozoruhodnejším bolo spracovanie diel B. Martinů – mechanického baletu Podivuhodný let a opier Slzy noža a Hlas lesa, filmy Podivuhodný let a Slzy noža boli ocenené na medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha 1999 Zlatým krištáľom a na Festivale Screening Stage cenou Arts Prize.
Marko Ivanović (1976) Rodák z Prahy vyštudoval Pražské konzervatórium a Akadémiu múzických umení v odboroch skladba a dirigovanie. Ako dirigent spolupracoval s rôznymi českými a zahraničnými orchestrami a s pražským Národným divadlom. V roku 2003 sa v poľských Katoviciach stal laureátom Medzinárodnej súťaže mladých dirigentov G. Fitelberga. Ako autor vážnej hudby pravidelne spolupracuje s poprednými českými interpretmi, jeho skladby zazneli na množstve koncertov a festivalov u nás i v zahraničí a boli nakrútené českými, nemeckými a rakúskymi rozhlasovými stanicami. Je autorom scénickej, rozhlasovej a filmovej hudby.
Materiály k dispozícii
Texty inscenácie: EN
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk