o inscenácii
Umeniu som sa začal venovať prostredníctvom umeleckej fotografie, ktorú som realizoval dokumentárnou formou. Posledných šesť rokov som žil medzi americkými bezdomovcami, Rómami, Izraelčanmi a Palestínčanmi, Kurdmi, ilegálnymi imigrantmi z Bangladéša a partizánmi – medzi outsidermi našej spoločnosti. Vďaka zážitkom s týmito ľuďmi som spoznal ľudskosť, akú som z fotografií vycítil málokedy. Začal som si uvedomovať, že médiá a reklama nám natoľko znížili citlivosť, že sám obraz nás už nezaujme. Tak som začal pátrať po iných formách, ktorými možno upútať pozornosť «diváka». Na základe svojej novinárskej činnosti som zistil, že umenie preberá štafetu vtedy, keď správy a médiá už ľudí informovať nedokážu.
Vďaka môjmu vplyvu na spoločnosť a vplyvu spoločnosti na moju činnosť som komunikáciu začal vnímať celkom novým spôsobom. Pred- stavenie je priamou formou komunikácie, ktorú každodenne zažívame a komunikácia medzi dvoma ľuďmi je tou najintímnejšou. Vďaka tomuto poznatku som si začal uvedomovať, že zážitky divákov mi pomáhajú definovať formu môjho prejavu a že spoločnosť sa musí formovať spomedzi obecenstva súčasne s hercom. Snažím sa aktívne zapojiť diváka do diania a to tak, aby ho predstavenie inšpirovalo k premýšľaniu a interpretácii. Na záver ho konfrontujem s jeho vlastnou ľudskosťou.
Téma: Američania
Tzv. americký sen, o ktorom sa neustále diskutuje, je názorným príkladom toho, že vďaka tvrdej práci, odvahe a odhodlanosti je človek schopný dosiahnuť úspech vedúci k blahobytu. Keď som sa mladých ľudí spýtal, čo rozumejú pod americkým snom, dostal som len cynické odpovede. Boli to samé otrepané frázy, na ktorých sme vyrastali. Musím nájsť iný spôsob, aby som zistil, čo v súčasnosti americký sen znamená. Hľadám individuálne sny Američanov.
Posledné štyri roky som žil v zahraničí a cestoval som po Európe a Strednom východe, pracoval som v mnohonárodnostnej skupine, žil som v kolektíve umelcov a pozoroval som Ameriku z diaľky. Okrem iného som zistil, že národy nie sú tvorené jednotlivcami. Práve to sa momentálne prejavuje vo svete – národ reprezentuje jednotlivcov a nie naopak. Médiá a popkultúra reprezentujú Spojené štáty ako symbol, ktorý nesprostredkúva pravý obraz Ameriky a jej obyvateľov. Tento skreslený obraz sa čoraz väčšmi presadzuje nie len v zahraničí, ale aj v samotnej Amerike. Mojím cieľom je zamedziť zovšeobecňovaniu alebo ho aspoň oslabiť.
Scenár: Večierok. Hostia dostanú poštou pozvánku.
Každý večer sú pozvaní šiesti až ôsmi hostia, navzájom sa predstavia a ponúknu sa nápojmi. Hrá pri tom hudba, nejaké americké pesničky. Na večierku sa hostia voľne prechádzajú, kým ja pripravujem večeru podľa receptov od ľudí, ktorých som stretol v Spojených štátoch.
Po večeri premietam diapozitívy z mojich ciest po Spojených štátoch. Nie je to nič intelektuálne, je to len premietanie. Môžete to nazvať pokrmom pre myseľ, diskusiou. Skupinka cudzincov sa zvyčajne zhŕkne okolo stola s pokrmom pre myseľ. Diskutuje sa napríklad o konfrontácii ambícií a cieľov so snami, o vplyve amerického sna na celý svet a o jeho súčasnom dopade na spoločnosť; o tom, či spoločnosť alebo jednotlivci vytvárajú sny, a o tom, ako sa sny spoločnosti vpíšu do jej štruktúry, ale aj o iných témach.
„Veselé Vianoce! Na večierku sme sa cítili výborne, bol jednoducho báječný, úžasný, skvelý! Po tomto večierku si budem strážiť svoje sny mimoriadne pozorne. Ďakujem za všetko! A veľa šťastia pri napĺňaní Vašich snov.“
Yvonne (z textových správ od „hostí“)
„... Goldstine pozýva do svojho bytu ľudí a vytvára mimoriadnu atmosféru. Takýmto spôsobom vytvára blízke vzťahy a do všetkého, čo robí, vnáša lásku...“
Boel Christensen-Scheel, Dagbladet, 2006
info
réžia: Petter Alexander Goldstine
režisér
Petter Alexander Goldstine (1975) sa prvýkrát umelecky prejavil sociálnou dokumentárnou fotografiou. Žil medzi americkými bezdomovcami, Rómami, Palestínčanmi a Izraelčanmi, Kurdmi, ilegálnymi imigrantmi z Bangladéša a partizánmi – vyhnancami spoločnosti. Jeho skúsenosti s týmito ľuďmi ho učili humanite, ktorú však len zriedkakedy cítil z fotografií. Začal chápať, že svet médií a zábavy znecitlivil našu schopnosť byť ovplyvnený „len“ obrázkami zo skutočnosti. Začal hľadať iné spôsoby zaujatia diváka. Zo svojej žurnalistickej výchovy zistil, že umenie zostáva tam kde správy a médiá končia. Zahrňujúc svoj vplyv na spoločnosť, vplyv spoločnosti na jeho činnosť a vplyv životného prostredia na spoločenské udalosti, sa začal učiť ako vyvolať určité pocity u ľudí. Vystúpenie môže byť priamy spôsob komunikácie, jediný ktorý zažívame v dennej osnove, ako najintímnejší a najosobnejší spôsob komunikácie.
Jeho snaha je urobiť návštevníka nevyhnutnou súčasťou deja tak, aby myšlienka a interpretácia pretrvala a zanechala u diváka stopy a napokon ho postavila pred otázky vlastnej humanity.