Spriaznenie voľbou – do čela či do hrude okienko

Román Wahlverwandschaften (v slovenčine vyšiel pod názvom Výberové príbuznosti) je prvým románom európskej literatúry, ktorý sa zaoberá krízou manželstva. Goethe ho napísal v roku 1809 ako zrelý šesťdesiatnik, tri roky po tom, čo sa zosobášil s Christiane Vulpiusovou. Thomas Mann ho nazval „najsmelším a najhlbším románom o cudzoložstve, ktorý vznikol v morálnej kultúre Západu“. Goethe sa pri jeho písaní inšpiroval teóriou o výberových príbuznostiach látok, ktorú sformuloval švédsky chemik Torben Bergman v spise De attractionibus electivis z roku 1775. Dynamiku zákonov priťahovania a odpudzovania, ktorá v teórii určuje príbuznosť látky, preniesol Goethe do citového života ľudí. Skúmať morálne problémy metódami prírodných vied sa odhodlal na manželstve, teda najsvätejšej inštitúcii kresťanskej civilizácie. Románové postavy Eduard a Charlotta sú mladomanželia, ktorí sa zosobášili vo vyššom veku. Hoci sa milovali už v mladosti, v ceste ich spoločného života stáli rôzne prekážky. Po svadbe sa rozhodnú odísť na svoj zámok na vidieku. Tu sa venujú predovšetkým kultivácii okolitej krajiny. Pokojné nažívanie manželov sa skomplikuje v okamihu, keď sa rozhodnú prizvať k sebe Eduardovho priateľa Ota a Charlottinu neter Otíliu. Netrvá dlho a Eduard nechá priechod svojmu vášnivému vzplanutiu k Otílii. Podobne Oto oboznámi Charlottu s citom, ktorý k nej prechováva už dlhú dobu. Na dvojnásobnom man- želskom trojuholníku Goethe rozohráva úvahu o osudovom predurčení na jednej strane a príťažlivosti lásky, ktorá v človeku vyvoláva ilúziu slobodnej voľby. Román, plný dramatických konfliktov, speje ku tragickému záveru. Téma, ktorú Goethe svojím románom otvoril, sa ukázala ako jedna z najzávažnejších a objavuje sa v tvorbe najvýznamnejších autorov rôznych generácií, pretože odzrkadľuje problémy a krízy celého mravného života spoločnosti posledných storočí.

Režisér Jan Antonín Pitínský sa vo svojej tvorbe opakovane vracia k inscenovaniu poézie a prózy. So súborom Dejvického divadla naštudoval úspešnú inscenáciu Sestra úzkosť (z veršov Jana Čepa a Jakuba Demla, Divadelná Nitra 1995), dramatizoval tiež prózy T. Manna, F. Kafku, F. M. Dostojevského, G. Greena a ďalších.

Pre prvé české javiskové stvárnenie najvýznamnejšieho románu nemeckého klasicizmu zvolil ako východisko rokokovú štylizáciu, s ktorou pracuje nielen pri inscenovaní operiet, ale aj drám ako napr. Schillerovej hry Úklady a láska. Nevytvára dobový obrázok, rozohráva ju nečakanými spôsobmi. Podobne Goethe rozohráva svoj román, ktorý podľa T. Manna „síce má rokokovú krajinu a rokokový kostým, jeho vnútorná ľudskosť však už nepatrí 18. storočiu a jeho nepoddajnému racionalizmu, ale vedie do nových duševných polôh, do temnejších a hlbších citových a myšlienkových svetov.“

Ján Šimko