Transfer!

Náš životný priestor v posledných rokoch zaplavila pamäť. Rôzne spo- mienky, memoáre, osobné príbehy a zážitky z minulosti sa na nás valia z každej strany. Spomínajú herci, politici, športovci, mediálne známi ľudia, memoáre píšu účastníci reality shows. O pamäti sa diskutuje v architektúre, literatúre, historických vedách. Zdá sa, že dnes trpíme hypertrofiou pamäti, až hrozí, že sa nám pamäť zunuje a postihne nás únava z pamäti alebo nám v záplave pamätí uniknú podstatné príbehy a spomienky.

Ataku pamäti sa nevyhlo ani divadlo. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia narastá obľuba inscenácií, pracujúcich s dokumentárnym materiálom a autentickými výpoveďami pamätníkov rozličných udalostí. Moderné inscenácie do seba integrujú dokumentárne postupy a metódy. Zdá sa, že v ostatných rokoch táto vlna vrcholí. Počas celého obdobia, v ktorom sa divadlo opäť priklonilo k autentickým ľudským príbehom, spomienkam a osobnej pamäti, si tvorcovia a teoretici kladú otázky o spôsoboch, akými sa divadlo môže postaviť ku závažným spoločenským či politickým otázkam. Divadelné postupy práce s dokumentárnym materiálom sa vyvíjajú a kultivujú.

Poľsko-nemecký projekt Transfer! je jedným z najzaujímavejších pokusov na tomto poli. Hovorí o odsunoch obyvateľov vo Vroclavi – v meste, ktoré v dôsledku rozhodnutia protifašistickej koalície zažilo po druhej svetovej vojne takú komplexnú výmenu obyvateľstva, ako žiadne iné miesto v tejto časti Európy. Scenár k inscenácii bol napísaný na základe výpovedí žijúcich svedkov týchto udalostí, ktorí sami v projekte účinkujú, aby rozprávali o tom, ako rozhodnutie trojice politikov zmenilo životy tisícov ľudí. Na javisku pokrytom hrubou vrstvou čiernej zeme sa nachádza päť Poliakov a päť Nemcov, ktorí – po celý čas prítomní na scéne – znovu prežívajú udalosti vysídlenia, keď ich rozprávajú a hrajú. Z Pomoranska do Berlína, z Podolia do Vroclavi, z vilniuskej oblasti do Dolného Sliezka, zo Žemaitije do Frankfurtu. Hovoria po poľsky a po nemecky, s rozličnými prízvukmi a prvkami nárečí pohraničných premiešaných oblastí. Z útržkov rozprávania sa pomaly začína- jú vynárať celé príbehy. Nevidíme divadelné postavy, ktoré vypovedajú, aby potvrdili alebo spochybnili istú tézu, ale veľmi rozličných skutoč- ných ľudí, s rozdielnym charakterom a temperamentom. Je zvláštne, aké rôzne veci si zapamätali účastníci v podstate podobných udalostí,  z akého rozdielneho hľadiska sa dívajú na svoj osud. Protipólom príbehu „malých“ ľudí je groteskne stvárnená trojica Roosevelt, Churchill, Stalin. Účastníkov Jaltskej konferencie posadil Klata na plošinu, ktorá po celý čas visí nad javiskom – z nej sa ironicky ale zároveň bezmocne prizerajú a miestami komentujú tie obyčajné príbehy, ktoré rozprávajú vyhnanci pod nimi. Výjav pripomína bohov z antickej tragédie. Pohrávajú sa s osudom miliónov ľudí, ale pritom sú ľudskí, až príliš ľudskí: rozprávajú si vtipy, hrajú na elektrické gitary a spievajú ruské šlágre na striedačku s pochmúrnou piesňou Joy Division „Transmission“. Apokalyptické rockové trio Choo, Roo, Sta.

Tvorcovia inscenácie Transfer! idú ďaleko od politiky, aby zobrazili všeobecnú ľudskú situáciu, vždy závislú od mnohých faktorov – počnúc politickými rozhodnutiami až po mávnutie motýlieho krídla.

Ján Šimko

„Klatovi sa podarilo prekročiť konvencie dokumentárneho predstavenia a urobiť existenciálnu inscenáciu o pamäti a smrti. Nad Transferom! sa vznáša duch Tadeusza Kantora a jeho Mŕtvej triedy – inscenácie, ktorá zaznamenávala skúsenosť generácie prvej svetovej vojny. Je to „Mŕtva trieda“ 21. storočia.“

Roman Pawłowski, Gazeta Wyborcza, 2006

„Klata akoby svojou inscenáciou vykupoval vinu ľudí z Goeritzovej ge- nerácie a mladších pokolení. Ľudí, ktorí si neraz pri počúvaní hrozných a fascinujúcich príbehov svojich starých a prastarých rodičov sľúbili,  že ich zachovajú. V podobe nahrania, zaznamenania ich vojnových osudov, poňatých ako individuálne životopisy, ako časti genealógie jednotlivých rodov a napokon súčasť navzájom prepletených dejín niekoľkých národov. Klata sa pokúša splatiť dlh voči predošlým po- koleniam: zvečňuje osudy neveľkej, ale mimoriadne reprezentatívnej skupiny obyvateľov našej časti Európy a túto výstrahu posiela ďalej. Do budúcnosti.“

Anna R. Burzyńska, Tygodnik Powszechny, 2006